Odchýlil sieťku proti hmyzu a odomkol vstupné dvere. Vkĺzol dnu, samozatváracia sieťka buchla, ale dvere nechal otvorené -- bolo len treba pretiahnuť zahnednutú šnúrku cez vyšúchanú mosadznú kľučku, aby tak ostali. Slastne dvakrát nadlho privrel viečka, nech si oči zvyknú na šero a znova roztiahol nozdry aby nechal cez ne prúdiť všetky tie dôverne známe pachy. Batoh položil na igelitový obrus, ktorý prikrýval starý mohutný stôl. Ako všetko v tomto dome, aj stôl už zažil svoje a obrus (aj keď vcelku dobre umývateľný) vydával svoje svedectvá: niekoľko kvetiniek vyfarbených čínskym perom na modro, zopár krúžkov od červeného vína, škrabance od ostrého noža (krájala sa slaninka a čerstvý chlieb), jedna dierka od horiacej zápalky a stopy roztečeného vosku pod svietnikom. Milan vedel, že niekde mimo bežné pohľady je na obruse skrytý aj odtlačok dievčenskej pery a srdiečko. Necítil potrebu skontrolovať ich prítomnosť.
Otvoril okno a prešiel do druhej miestnosti. Zacítil mierne zatuchnutý vlhký puch vankúšov a perín. Slastne sa natiahol pri predstave, že ich o chvíľu bude obliekať do čerstvo vypraných obliečok. Nikdy si neodpustil hodiť sa do nich vzápätí. Ťažko popísať ten pocit na tvári a vôňu aviváže, cez ktorú sa prediera vlhko z vankúša. Aj tu otvoril obe okná a chvíľu pozoroval zvírený prach v lúčoch popoludňajšieho slnka.
Cez kuchyňu sa vrátil na verandu aby zapol hlavný istič. Či je s elektrinou všetko v poriadku sa rozhodol skontrolovať v komore. Teda komore... Bola to jedna malá miestnosť v podstate bez okien so samostatným vstupom a za touto miestnosťou sa nachádzalo ešte čosi ako pivnica: za ďalšími dverami bol priestor, ktorý už bol čiastočne zapustený do svahu susediaceho s domom. Staručký vypínač cvakol a žiarovka žltkavým svetlom zaliala police s muzeálnym potravinárskym tovarom. Ležal tam už veky nedotknutý -- všetci využívali len zopár voľných políc u dverí a potom almaru priamo v kuchyni. Pivnica bola zaujímavejšia. Páchla hlinou a prezretým vínom v zaprášených fľašiach, ktoré už nemal nikto odvahu ochutnávať. Aj tu svetlo fungovalo.
Treba ešte vyskúšať čerpadlo. Vodovod v kuchyni si po otočení kohútika hrmotne odkašľal, vypľul tekutinu pochybnej hustoty a farby a potom už nechal voľný prietok spočiatku ešte červeno-hnedej vode. “Je to v poriadku, ale piť to budem len v najvyššej núdzi.” -- konštatoval Milan sám pre seba a vrátil sa von. Pomalým krokom sa presúval k záhrade za domom. Túto časť nezakrýval len dom, ale aj kôlňa. Na rozdiel od domu nebola murovaná, ale drevená. Sčernené drevo pripomínalo farbou aj vôňou staré železničné podvaly -- Milanovi sa okamžite oživili spomienky na sny o diaľkach, keď ako dieťa sledoval vlaky prechádzajúce po trati hneď za koncom záhrady. Podvaly sú teraz betónové, vlakov jazdí akosi pomenej a Milan na takéto romantické cestovanie nemá čas. Alebo aspoň sám seba o tom už dávno presvedčil.
Dreva v kôlni je dosť, gril v zadnej časti záhrady bude stačiť obrať od pavučín, skosiť burinu, vynosiť stoličky a stoly, pripraviť sviečky a fakle -- práce tak akurát, než slnko nezačne predlžovať tiene a partia sa nezačne trúsiť. Milanovi radostne poskočilo srdce a s chuťou sa pustil do práce.
