Použila som túto časť z piesne Rieka od Richarda Mullera, pretože vyjadruje to, s čím sa niekedy stretávame v bežnom živote (netrvdím, že je to všade). Tým som myslela, že hoci môžeme byť pri niekom blízko, sme od neho zároveň ďaleko. Alebo nás môžu deliť tisíce kilometrov, ale v tomto prípade vzdialenosť nehrá žiadnu rolu. Dôležité je to, čo nás spája - teda akýsi imaginárny most. Môžbyť aj starý, hrdzavý, ale podstatné je, či a ako funguje.
Priznám sa, aj ja som mala raz obdobie, keď som mosty za sebou pálila. Síce mi to v danej situácii nepomohlo, ale vtedy som si myslela, že to má tak byť. Dnes už viem, že spálenie mosta, nie je najlepšie riešenie.
Čo sú to teda tie "mosty", ktoré nás spájajú? Môže to byť to, čo máme spoločné, skrátka asi niečo, na čom sa dá stavať, to čo je spoločné pre obe strany rieky. Lebo aj keď chceme stavať dom, staviame ho z toho, čo máme a aby bol pevný a držal, musí mať pevné základy - zdravé jadro.
Ako príklad môžem spomenúť, že bola raz jedna žena, ktorá mala štyri deti - všetky dcéry. Najstaršia a tretia dcéra sa venovali športu, najmladšia bola veľmi malá, tak druhá dcéra sa snažila čo najviac pomáhať matke. Varila, prala, a keďže mali veľkú záhradu za domom - skôr takpovediac pole, tak aj tam sa snažila všetko spraviť. Prešli roky, dcéry sa vydali, mali deti. Žena zostarla, prišli choroby, trápenia, a keďže najbližšie mala k tej najstaršej dcére, ktorá bývala aj najbližšie, ešte sa viac zblížili. Preto táto žena odkázala všetko, čo mala svojim vnúčatám - deťom najstaršej dcéry. Ale ostatným to nepovedala, tí sa to dozvedeli, od druhých. A keďže sa nahnevali, tak prestali tú ženu - vlastnú matku navštevovať.
Myslím si, že niektoré mosty už nebudeme mať možnosť druhýkrát postaviť. Sú to také unikáty, preto si myslím, že nikdy nie je neskoro zrekonštruovať tie naše mosty.
Preto skúsme oprášiť aj tie staršie mosty. Možno pri troche snahy, sa budú dať ešte spojazdniť. Chcem zaželať všetkým veľa síl do udržiavania ich mostov.
