Prečo muži (ne)plačú?

Tak neviem, kedy by to tak asitak dvakrát malo byť. Ale to je asi vec vkusu a názoru. Touto vetou však rodičia vlastne podsúvajú deťom názor, že ten, kto je chlap (akože silný chlap ) neplače. Pretože tým, že plače , dáva najavo svoje pocity a stáva sa zraniteľným. A taký by predsa muž nemal byť, nie?

Ale čo je to vlastne plač? Veď predsa malé dieťa, ktoré nevie rozprávať, dáva najavo svoju nespokojnosť, hnev, ... plačom. Ako by sme sa dozvedeli, že ho bolí bruško, uško, ... (doplniť podľa potreby), keď by nám to takto nedalo najavo?

Nemám rada rozdeľovanie ľudí na mužov a ženy. Radšej staviam na tom, čo máme všetci spoločné. A to je, že sme všetci ĽUDIA. Ja viem, že samozrejme, že sú určité odlišnosti medzi pohlaviami, ale človek ako taký, dáva plačom najavo, že sa v ňom niečo deje. Dáva ostatným najavo, že cíti, a nie je mu to jedno. Každá akcia má zá následok reakciu. A keď je to v ňom vo vnútri, teda keď to tak cíti, prečo by to mal dusiť v sebe. Slzy čistia našu dušu a tým aj telo. Netvrdím, že vždy a všade, ale myslím, že človek by mal dať voľnosť svojim emóciám (tak, aby s tým neublížil iným). My však tvrdíme deťom, že plačú iba baby, a oni predsa baby nie sú. Sú tvrdí chlapi. Som za, aby bol bol mužom, aby sa v ňom prejavili tie mužské gény, tam kde to treba, ale som aj za to, aby sa nehanbil za svoje slzy. Tie ho predsa nerobia slabším, ale ľudským. A to sme predsa všetci, nie?