Mňa trápi ten Človek. Človek, ktorý nie je tuctový, je príliš inteligentný pre tento svet. A teraz tou inteligenciou nemyslím počet vysokoškolských titulov. On je inteligentný tak nejako prirodzene a za to ho obdivujem. Viem, že nikdy nepochopím jeho zmýšľanie ale nesmierne ma bavia debaty s ním. Keď má chuť a náladu presne vie, ako viesť debatu tak, aby som sa aj ja cítila výnimočná. Výnimočná a poctená tým, že mi aspoň na chvíľu dovolí vstúpiť do jeho sveta. Je zvláštne, že ja obdivujem na ňom to, čo jemu spôsobuje najväčšiu bolesť... Aká irónia...
Poznám ho trošku... Áno, neskromne si to dovolím tvrdiť. A viem, že má problém, očividne volá o pomoc, ale len čo sa pokúsim pomôcť, Človek utečie. Ten Človek to robí stále, už niekoľko rokov a obávam sa, že s tým neprestane. Neprestane, lebo sa bojí. Ale čoho? Čo spôsobuje ten strach? Svet, ľudia, ja? Čo alebo kto je tou príčinou strachu? Neviem a nie som si istá, či to vie aj on sám. Viem však, že ja to nezistím...
Nestalo sa to prvýkrát a nestalo sa to naposledy, kedy Človek zmenil tón reči, prípadne zmenil tému alebo úplne utiekol uprostred rozhovoru. Robí to aj napriek tomu, že viem, že ma má rád a záleží mu na mne a vie, že týmto ma zraňuje. Človek ani po piatich rokoch neobyčajného výnimočného priateľstva, ktoré pochopí len málokto, nevie dôverovať, možno je chyba vo mne. Možno sa príliš snažím, chcem... Možno si len nahováram, že svojím spôsobom o tú moju pomoc stojí. Asi som vážne tá, ktorá sa snaží a snaží sa príliš a zbytočne, zatiaľ čo on má inú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať.
Človek je ten, ktorý si to na poslednú chvíľu rozmyslí. Stráca sa…Stráca sa na niekoľko mesiacov... Odchádza… Zbytočne kričím "STOJ!" Nepočúva, má svoj svet, do ktorého ma nechce, možno nemôže vpustiť. Snáď ma tým chráni a ja ho raz pochopím. Ja viem, že Človek sa veľakrát sklamal, spadol na úplné dno a nemal pri sebe nikoho, kto by mu pomohol vstať. Zranili ho najbližší… ale aj tak si myslím, že si zaslúžim šancu…
