Každý si pod pojmom adrenalínový šport predstaví niečo iné. Niekomu napadne skok padákom, inému zorbing, jaskynné potápanie prípadne bungee jumping alebo paragliding. Sú to športy, ktoré sú do istej miery rizikové a vzbudzujú rešpekt a u každého ten strach a rešpekt vzbudzuje iný šport. Ale aj tak vždy ide o dobrodružstvo a trochu adrenalínu v krvi.
V mojom prípade bude reč o behu! Áno, čítate správne beh, ale nie obyčajný, ale môj adrenalínový. Myslím, že teraz krútite nechápavo hlavou, a preto sa to pokúsim vysvetliť. Takže, v pravidelných intervaloch chodievam behať. Bývam v malom meste, veľa možností na sebarealizáciu tu nie je, tak som zvolila tú najjednoduchšiu cestu a to beh. Veď na beh okrem tenisiek, teplákov a trička nepotrebujem nič. Teda ešte vhodnú trasu a tú mám tiež. Vlastne ja mám skôr trasu ako vhodnú... Stále sa na nej niečo deje :-)
Ako som spomínala v pravidelných intervaloch chodím behať, obujem si tenisky a idem, teda bežím. Robím to tak už pár mesiacov a každý týždeň sa mi stane niečo, čo nečakám...
Prvý týždeň som sa „skamošila" s jedným ujom dôchodcom, ktorý na hrádzu popri rieke chodieva venčiť psa. Keď bežím okolo nich, nikdy mi nie je celkom do spevu. Ujo zakaždým pritiahne psa k sebe a snaží sa upútať jeho pozornosť niečím iným ako som ja. Neviem, čo by sa stalo, keby tak neurobil, ale úprimne sa priznám, že radšej to vedieť ani nechcem... Nie som si istá, či by psa ujo udržal a keby náhodou nie, som si na 100% istá, že by som psovi neušla...
Ďalší „milý" zážitok som mala asi týždeň potom. Vtedy som bežala akurát uličkou, na ktorej sú rodinné domy. Bola nedeľa ráno. Skoro ráno, okolo siedmej a nečakala som veľký pohyb v týchto miestach. Bežala som už smerom domov, keď som si na druhej strane chodníka všimla mladého muža, mohol mať tak okolo 30-rokov. Podľa postavy súdim, že so športom asi kamaráti neboli. Nezaujal ma on, ako skôr to s čím bol. Venčil dvoch psov. Neboli to žiadne malé milé psíky, boli to nejaké bojové psy. Jeden bol pitbull a druhý nejaký taký podobne škaredý. Zavalitý majiteľ, dva bojové psy bez vodítka a ja v behu... Poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Rozmýšľala som, že zastanem. Potom mi napadlo, či tie psy zrovna toto nevyprovokuje. Rozmýšľala som, že pridám, ale toto by pre ne mohlo vyznieť tiež provokačne. Tak som to riskla a šla rovnakým tempom ako predtým. Myslím, že netreba vysvetľovať ako mi bolo v danej chvíli, keď som bežala na ich úrovni. A pán majiteľ? Zmohol sa na jediné, pozrel na mňa, pozrel na psy a povedal „chlapci fuj to!" Hneď som sa cítila bezpečnejšie :-))
A „veselo" mi bolo aj začiatkom júna. Bolo celkom pekné ráno a mňa čakala kopa učenia sa na štátnice a rozhodla som sa, že predtým si pôjdem trošku zabehať. Nenaháňal ma žiadny pes, nikoho som nestretla a už už, keď som bola pred naším panelákom, keď ma dva vchody delili od toho aby som bola doma, sa to stalo... Zakopla som, zakopla som na mieste, ktoré je tam už 20 rokov a ja viem, že tam treba dávať pozor. Posilnená zotrvačnou silou som jemne nadletela, vo vzduchu stihla ešte nohami zatrepať a dopadla som o pár metrov ďalej. Rozpleskla som sa v celej svojej výške a šírke, a že nie som žiadny drobček. Odnieslo si to ľavé koleno... Najprv bolo len rozbité, trocha krvi a jazva. Po dvoch mesiacoch si zmyslelo, že začne aj bolieť. Našťastie po dvoch týždňoch bolesti, je už zase v pohode a poslúcha :-)
A takýchto príhod mám viac. Napr. Puffo útočil, s kamarátkou sme sa zamiešali na tréning hádzanárov,.. Skoro každý týždeň sa mi pri behu stane niečo, čo ma donúti prehodnotiť ten fakt, či mi to stojí za to. Zatiaľ je moja odpoveď jednoznačná... Áno stojí! Endorfíny sú návykové a ja svoju dávku nutne potrebujem :-)
