Nedá sa pred nimi ujsť, prenasledujú na každom kroku a na našu smolu väčšinou vravia presne to, čo nechceme počuť... Aké by to bolo keby...? Čo by bolo keď...? Čo by sa stalo ak...? Prečo sa deje to a ono..? Nedalo sa to urobiť inak...?
Tie myšlienky vymýšľajú, riešia, tvoria obrazy, rôzne scenáre a celá táto zmes sa občas javí tak reálne. Miestami je až ťažké uveriť tomu, že ono je to celé inak a v podstate celé zle...
Človek sa zdôverí druhému a naraz sa počet myšlienok zdvojnásobí a ani si neuvedomí a už sa množia geometrickým radom... Sú posilnené myšlienkami ďalšími, ktoré nám (ne)vedomky posunul náš dôverník. Myšlienky sa razom množia rad za radom, jedna za druhou a naraz ich je tam viac, ako je človek schopný zniesť. A čo potom? Normálnym ľuďom vraj pomáha vyplakať sa. A ja im verím. Musí to byť dobrý pocit, odplaviť to svinstvo, ktoré ťaží, slzami preč zo seba a od seba a pokojne sa nadýchnuť a chvíľku sa tešiť z toho prázdna, ktoré sa pomaly, ale iste začne napĺňať zas.
Vo mne je toho svinstva veľmi veľa... Za dva roky sa toho nazbieralo dosť a z nejakého dôvodu nechce preč, nechce von, nechce mi dovoliť sa zhlboka nadýchnuť a na pár sekúnd pocítiť ten krásny pocit slobody, keď ma neobmedzuje moje vlastné ja.
Ten pocit je pre mňa v nedohľadne, a preto sa idem ďalej snažiť nezblázniť sa z toho všetkého a zachovať si štipku zdravého rozumu... aj keď občas sa už zamýšľam či náhodou nie je tým bláznom predsa len lepšie na svete...
