To, že prebral záruku nad čímsi, čo nemá absolútne pod kontrolou, ma neprekvapuje. Konzistentnosť nie je jeho silnou stránkou. Z posledného obdobia pripomeniem, že tento istý človek odvolal od predvolebného obdobia trvajúcu štrajkovú pohotovosť zdravotníkov potom, ako nová vláda svojimi opatreniami stihla za sto dní pripraviť rezort o 600 miliónov korún.
Tridsaťpercentné zvýšenie platov? Sľub je humbug a nikdy sa nesplní. Hlupák nie je ten, kto sľubuje nesplniteľné, ale ten, kto tomu uverí. Zrejme preto sa aj samotný predseda parlamentu už po dvoch hodinách stihol od tohto prísľubu dištancovať.
Platba štátu do zdravotníctva bude na budúci rok vyššia oproti očakávaniam o 2,1 mld Sk. A približne dve miliardy korún si vyžiada spomínané 30-percentné navýšenie miezd, tvrdí Kollár. Takže má dať a dal je v rovnováhe. Aký problém?
Problémov je hneď niekoľko:
V prvom rade, ani znalosť základných dát o sektore nepatrí k typickým črtám Dr. Kollára. Výdavky nemocníc na mzdy sa tento rok pohybujú medzi 15 a 20 mld Sk. Tridsať percent naviac znamená +4,5 až +6 miliárd, nie dve miliardy ako tvrdí LOZ.
Plošné zvyšovanie miezd a zavedenie tabuľkových platov je v priamom rozpore s prisľúbenou racionalizáciou, ktorú premiér uložil ako domácu úlohu ministrovi zdravotníctva s aprílovým termínom.
Minister s predsedom parlamentu rozdávajú už raz rozdané peniaze. Spomínané dve miliardy totiž už minister sľúbil sektoru ako kompenzáciu výpadku príjmov zo zrušených poplatkov.
O platoch v nemocniciach nerozhoduje minister, predseda parlamentu ani predseda LOZ.
Zvyšovanie miezd je v kompetencii zamestnávateľov. Minister má „dosah“ len na štátne zdravotnícke zariadenia, ktorých riaditeľov priamo menuje a odvoláva. Tam sa môžu mzdy zvýšiť lusknutím prsta, od zajtra. Že na to nebudú mať nemocnice dosť peňazí? Mzdy sa vyplatia, faktúry počkajú. Nová vláda si na to pripravila pôdu, znovuzaviedla ochranu štátnych zdravotníckych zariadení pred exekúciami.
Zdravotníctvo obdobnú situáciu zažilo naposledy za ministrovania Romana Kováča. Vtedy vyšla nová platovka, ktorá zdravotníckym pracovníkom na papieri garantovala výrazné zvýšenie platov. Problémom bolo, že nebola krytá na stránke zdrojov. Riaditelia nemocníc tak pri obmedzených príjmoch znižovali zamestnancom úväzky a nabádali ich, aby si za odpracované služby vyberali náhradné voľno. A keď ani to nestačilo, nezaplatili faktúry dodávateľom a tlačili pred sebou snehovú guľu dlhov za 20-miliardové následné oddlženie.
Marián Kollár v roku 2001 protestoval proti vyššieuvedeným praktikám riaditeľov a východisko videl vo vládnom navýšení zdrojov. O päť rokov neskôr, déja vu? Sľub, nad ktorým Kollár prebral záruku, sa skončí úplne rovnako, ako Kováčova nekrytá platovka. V znižovaní úväzkov, v náhradných voľnách a v rastúcom dlhu, ktorý zaplatia (už po koľký raz?) občania. Prvé náznaky opäť sa znižujúcej platobnej disciplíny nemocníc už pociťuje Sociálna poisťovňa.
Je to folklór, ktorý nás bude zabávať v pravidelných cykloch stále dookola. A to dovtedy, pokiaľ Kollárovi a jemu podobným budú samotní zdravotníci prenechávať inciatívu v obhajobe ich záujmov.
Odpoveď na ich mzdové problémy pritom nie je taká zložitá, ako je politicky nepopulárna. Platy zdravotníkom stúpnu najskôr vtedy, keď sa zavrie 30 nepotrebných a najmenej kvalitných nemocníc s desiatimi tisícami nadbytočných postelí.
