Tento článok nie je o ideologickom spore medzi ľavicou a pravicou o úlohe štátu v spoločnosti. Pretože aj keď bude minister Valentovič tisíckrát opakovať, že štát vie lacnejšie a efektívnejšie zabezpečovať zdravotnú starostlivosť než súkromný sektor, je to len slaboduchá zámienka. Hoci jeho argument kríva na obe nohy, vyzerá menej vulgárne, ako skutočnosť.
Tu totiž vôbec nejde o blaho občanov. Ani o presvedčenie, že štát vie lepšie ako občania, čo je pre nich dobré. Ide tu len a výlučne o moc nad prerozdeľovaním peňazí.
Všeobecná zdravotná poisťovňa a Spoločná zdravotná poisťovňa dnes hospodária so 60 miliardami korún ročne (78 percent všetkých poistných zdrojov). S takýmto podielom na trhu sú jasnými lídrami trhu – ich zúfalá nákupná stratégia, neústretový prístup k poistencom i poskytovateľom sú dôvodom, prečo sa pro-trhové zmeny v zdravotníctve prejavujú tak pomaly. Ktorá iná poisťovňa než štátna si môže dovoliť minúť dve miliardy za informačný systém, ktorý dodnes nefunguje? Ktorá iná poisťovňa než štátna si môže dovoliť zdvojnásobiť zmluvné objemy s nemocnicou, v ktorej orgánoch sú kamaráti riaditeľa poisťovne? Ktorá poisťovňa je arogantnejšia pri rokovaní s lekármi než SZP a VšZP? Kvôli zmluvám s ktorou poisťovňou sa poskytovatelia na jar vyhrážali štrajkom?
Dobrá správa: obe poisťovne svoj vplyv strácajú. Viac ako pol milióna ľudí pri poslednom prestupnom termíne odišlo zo štátnych poisťovní do niektorej zo súkromných, od prvého januára klesne ich podiel pod 70 %.
Eróziu poistného kmeňa štátnych poisťovní spôsobuje ich ťažkopádnosť a neefektivita. Pod neefektivitu sa podpisuje okrem neschopnosti aj závislosť týchto poisťovní od politiky. Rozhodnutia sú prijímané na základe politických a nie odborných (ekonomických a medicínskych) argumentov. S peniazmi VšZP a SZP sa dajú robiť na rôznych úrovniach politiky (od poslancov parlamentu cez kraje až po miestne štruktúry) rôzne kšefty.
Politické riadenie zdravotníctva nie je ničím novým. Politici využívali štátne nemocnice a štátne poisťovne po celý čas. Fungovalo to tak aj za vlády ľavice, aj za vlády pravice. Politici nie sú svätci a ak je pokušenie priveľké, podľahnú.
A pokušenie je obrovské. Vysoké výnosy, nulová zodpovednosť. Čo najhoršie sa stalo ktorémukoľvek z minulých riaditeľov štátnych poisťovní? Prinajhoršom ich odvolali z funkcie. Ivan Valentovič v predchádzajúcom živote doviedol ako riaditeľ Spoločnú zdravotnú poisťovňu na pokraj krachu. Len mimoriadna výpomoc 450 miliónov (zo štátneho rozpočtu, samozrejme) a ozdravný plán nariadený Úradom pre dohľad odložili agóniu SZP o jeden-dva roky. Dôsledok? Dnes je Valentovič ministrom.
Odchod poistencov zo štátnych poisťovní politikov pochopiteľne vydesil. Hrozí, že prídu o túto úžasne efektívnu mocenskú páku! Čo s tým? Zlepšenie konkurencieschopnosti týchto inštitúcií je z podstaty ich existencie asi nemožné. Naopak, veľmi jednoduché je administratívne nahnať do košiara týchto poisťovní väčšinu populácie, možno i proti ich vôli. A samozrejme, v rozpore s volebným programom vládnych strán ako aj v rozpore s programovým vyhlásením vlády.
Ak by sa tento boľševický a chorý nápad zrealizoval, v štátnych poisťovniach bude poistených okolo 80 percent populácie a budú rozhodovať o 88 percentách poistných zdrojov v zdravotníctve. Zabetónuje to dominantné postavenie štátu a súkromné poisťovne budú vytlačené do úlohy štatistu. Nepomôže to ani pacientom, ani zdravotníkom. Pomôže to podvodníkom, zlodejom a lumpom.
P.S. Na stránke Health Policy Institute sme pripravili internetovú anketu k otázke povinného poistenia v štátnych poisťovniach. Vyjadrite, prosím, svoj názor.
