Aby som predišiel neproduktívnej diskusii, že za všetko zlé môžu poisťovne, tak pripomeniem: to, ako vyzerá LSPP nemá nič spoločné so zdravotnými poisťovňami. Nesúvisí to s tým či je jedna alebo ich je viac, ani s tým, či môžu alebo nemôžu dosahovať zisk. Dokonca ani s tým, či vedia dobre vybrať a oceniť zmluvného lekára a či im funguje revízny systém. Všetky problémy LSPP sú dnes čisto v rukách politikov, ktorí v prípade pohotovosti centralizovali prakticky všetky potrebné nástroje zdravotnej politiky. Úhrada poisťovní je pevne určená nariadením vlády a o tom, kto na pohotovosti slúži, rozhoduje vedenie samosprávneho kraja.
Centralizácia má dokonca ďalej pokračovať, chystá sa ďalšia úprava LSPP. Opäť prichádza z poslaneckých lavíc. Poslanec Jozef Valocký (Smer-SD) prináša „zlepšovák“: firmy, zabezpečujúce LSPP bude v centrálnom výberovom konaní vyberať ministerstvo zdravotníctva, vždy na 5 rokov. Aby sa maximalizoval zisk týchto firiem, znížia sa mzdové náklady na zdravotnícky personál: pohotovosť nebude musieť fungovať non-stop. Ak niekto na základe novinových článkov očakáva, že pohotovosť bude fungovať „až“ do polnoci, mal by sa poriadne začítať do konkrétneho znenia
návrhu zákona (viď čl. II bod 1). Ruší sa povinnosť zabezpečovať nepretržitú starostlivosť, ale o žiadnom fungovaní pohotovosti do 24:00 sa tam nepíše. Inak povedané, aj keby pohotovosť nemala žiadne ordinačné hodiny, zákon tým neporuší. Profit vybraných podnikateľov sa dosiahne na úkor dostupnosti zdravotnej starostlivosti.
Režim, do ktorého poslanec Valocký posúva pohotovosť, zdanlivo pripomína model záchrannej zdravotnej služby. Aj tam štát centrálne určuje cenu a ministerstvo centrálne vyberá firmy, ktoré ju majú zabezpečiť. Rozdielov je však viac: záchranky majú napríklad povinnosť fungovať non-stop. Ich zásahové územia definuje vyhláška. Značné zdroje musia investovať do sanitiek (niekedy až priveľa). Záchranná zdravotná služba sa taktiež neslúži povinne, čo vedie k zmluvnej (trhovej) cene práce medzi záchrankami a zdravotníkmi.
Kritériá výberu firiem, ktoré majú zabezpečovať pohotovosť, sa ani nesnažia tváriť, že by mali vo výberovom konaní hrať nejakú rolu:
personálne vybavenie
pripomínam, že „personál“, teda slúžiacich lekárov, obsadzuje povinným rozpisom služieb samosprávny kraj, takže si v tom firmy nemajú ako konkurovaťmateriálno-technické vybavenie ambulancie
znamená to, že súťaží konkrétna ambulancia, ktorá niekde fyzicky stojí. Tento istý návrh zákona však ustanovuje, že miesto výkonu pohotovosti určí firme samosprávny kraj. Ak niekto vyhrá s ambulanciou v A, ale bude musieť poskytovať starostlivosť v B, aký význam má posudzovanie vybavenia ambulancie v A? A naopak, ak kraj vopred určí miesto výkonu starostlivosti v mieste B, môže tým predurčiť víťaza bez ohľadu na vybavenie jeho ambulancie.tretie kritérium hovorí, že ministerstvo vyberie toľko víťazných firiem, koľko ich vláda stanovila v minimálnej sieti
inými slovami: táto podmienka nie je určená firmám, keďže o počte vybratých firiem rozhoduje ministerstvo a nepriamo vláda. Firma nemá žiaden dosah na to, či toto „kritérium“ splní či nesplní. Keď na ministerstve vyberú dostatočný počet víťazných firiem, všetkých ostatných kandidátov môžu zo súťaže vylúčiť, lebo tým pádom už nespĺňajú tretie kritérium. A to je nepriestrelná argumentácia voči prípadným sťažnostiam neúspešných uchádzačov v tendri.
V predchádzajúcej časti som písal, že je zlé, keď chýba koncepcia a kde-kto si robí z legislatívy trhací kalendár. Valockého návrh doťahuje do absurdnosti, ako sa rozdelením kompetencií raz-dva stratí zodpovednosť za všetky budúce problémy, hľa:
rozpis lekárov a ambulancií bude robiť kraj,
zaplatené za to dostanú firmy, ktoré vyberie ministerstvo
v cene, ktorú stanoví vláda.
Minister zdravotníctva by sa tomu nemal nečinne prizerať.(pokračovanie: prečo nemá pohotovosť fungovať aj po polnoci? )
(predchádzajúca časť: ...horší ako triedny nepriateľ)
