Zvýšenie platby štátu do zdravotného systému osobne nepovažujem za šťastné riešenie. Je to síce najrýchlejší spôsob získania zdrojov do systému, ale zároveň od nikoho v systéme nevyžaduje nijakú zmenu správania . A práve preto je toto riešenie zároveň najmenej priaznivé pre daňových poplatníkov, ktorí v konečnom dôsledku dotujú pretrvávajúcu neefektívnosť sektora ( aktuálny príklad ).
Zvýšenie závislosti zdravotníctva od štátneho rozpočtu je naviac len drahým odkladaním problému, pretože náklady na zdravotníctvo dlhodobo a všade vo vyspelých štátoch stúpajú rýchlejšie ako rastie ekonomika a výnosy z daní. O chvíľu štát nebude mať z čoho zvyšovať dotácie sektoru.
Paradoxne, nie je to vládny Smer-SD, ale opozičná poslankyňa Mária Sabolová (KDH), ktorá v parlamente predkladá návrh zákona na trvalé zvýšenie platby štátu do zdravotníctva (zvýšenie, ktoré presadila táto vláda na základe svojho programového vyhlásenia sa totiž skončilo - platilo len pre prvé 4 mesiace tohto roka). Kým by zostalo len pri návrhu, OK, KDH má právo na ľavicovejší pohľad na svet. Ale odôvodnenie návrhu ukazuje, že aj pani poslankyňa podľahla jednému zdravotníckemu mýtu:
„Jedným z dôvodov zvýšenia tejto platby za poistencov, za ktorých poistné hradí štát, je aj ten, že ide hlavne o deti, dôchodcov či nezamestnaných, ktorých chorobnosť je oveľa vyššia ako u ostatnej populácie, a tým je aj zvýšené čerpanie zdrojov zo zdravotného poistenia.“
Táto argumentácia je chybná, pretože v solidárnom systéme nie je podstatné, kto koľko platí. Medzi výškou jeho platby a jeho individuálnym rizikom nie je totiž nijaký vzťah. Pri sociálnom zdravotnom poistení (social health insurance) sa platba odvíja od schopnosti platiť, teda (zjednodušene) od stupňa jeho ekonomickej aktivity. Ak občan nie je ekonomicky aktívny, poistné neplatí, hoci jeho zdravotné riziko nie je nulové.
Lenže 14-percentné zdravotné odvody nestačia na dnešný rozsah bezplatnej starostlivosti a nikto z politikov nemá odvahu ľuďom povedať, že na takúto spoločenskú objednávku je potrebné platiť odvody vo výške vyše 20 %. A tak do systému zboku nalievajú akože "štátne" zdroje, dotáciu, ktorú nazvali "platba štátu za poistenca štátu". Za poistenca štátu by pritom nemusel platiť nikto, pretože tak funguje social health insurance. Ale keď už politici vymysleli takýto nesystémový nástroj, ktorým môžu ovládať sektor, prečo by ho nevyužívali, že?
Zvýšenie závislosti zdravotníctva od štátneho rozpočtu sa nám vypomstí, hoci krátkodobo bude asi väčšina spokojná. Dlhodobo udržateľným riešením je pravý opak - zužovanie rozsahu bezplatnosti. Tým sa nehradené výkony stanú predmetom záujmu trhu a do systému sa vrátia súkromné zdroje, keďže verejné nestačia držať krok s rastom nákladov. Spoluúčasť, súkromné poistenie, sporivé zdravotné účty (á la druhý dôchodkový pilier - viac viď vo vlaňajšom aprílovom newsletteri Into Balance 04/2006, formát *.pdf) - tak znejú odpovede na otázku finančne udržateľného kvalitného zdravotného systému. Odhadujem, že prípadné zvýšenie platby štátu nad index rastu miezd uspokojí odborárov maximálne na rok až rok a pol.
