Nedávno sme sedeli s viacerými zahraničnými slovákmi (áno väčšina z nich má dvojité občianstvo...) a rozmýšľali nad fenoménom, ktorý nás často zarazí pri príchode do vlastnej domovienky. Zvlášť tí naši spoluobčania, ktorí jednoznačne viac zarábajú a majú oveľa kvalitnejší systém sociálnej starostlivosti ako nám ponúka naša vlasť, akosi nevedeli pochopiť, prečo u nás jazdí toľko vyslovene drahých a luxusných áut a prečo našincom záleži natoľko mať všetko tzv. značkové, čo len je možné si zaopatriť (pozrime sa len na ŠPZ-ky áut, ktoré chodia nakupovať do Parndorfu- 80% je z východnej Európy).Nuž chodiac po mnohých západných metropolách môžem povedať, že človeku udrie do očí ak práve v domácom malom meste vídí na vlastné oči prvýkrát isté luxusné značky automobilov zaparkované často vo väčšom počte dokonca na jednej ulici, alebo snaha mať oblečené len veci so správnym logom a naháňať sa za vecami, ktoré mnohí ľudia západu vôbec nepovažujú za potrebné. Samozrejme, že to vôbec nie je fenomém len Slovenska a slovákov. Znalci konzumnej spoločnosti hovoria, že treba len vydržať, kým sa nasýtia isté vysnívané potreby. Na druhej strane ma prekvapujú mnohí "západniari", ktorí sa zriekajú dokonca aj nákupu auta, aby sami takto prispeli k lepšiemu a čistejšiemu životu v ich spoločnosti. Tu im zase ja rád pripomínam, že je dobré nevlastniť auto v krajine, kde jednotlivé mestá a dediny sú prepojené verejnou dopravou v takom takte, ktorý ani v našich veľkých mestách neexistuje.Kto by sa však nechcel mať dobre a nevlastniť najlepšie veci, aspoň podľa jeho vlastnej predstavy? Keď som pracoval v Ženeve, často ma prišli čakať autom jednoduchí emigranti v pre mňa pekných autách (napr. typu Golfa). Aké však bolo moje prekvapenie, keď niektorí ani tak neboli spokojní a snívali: "ako by to bolo fajn voziť sa v amerických búrakoch, to by sme sedeli ako vo foteli"! Takže ono vlastne to bude všade nejako komplikované...A predsa budeme musieť pomaly myslieť na brzdu konzumizmu. Teda na život podľa skutočných pomerov aj našej ekonomiky. O tom je aj táto ekonomická kríza. Len to môžeme vydať, čo sme naozaj zarobili. A sociálna spoločnosť bude možná až vtedy, ak ľudia budú chcieť a môcť viac myslieť na spoločný rast spoločnosti ako na vlastné nároky
