Nedávno prebehli v Maďarsku tak dlho očakávané voľby. Mnohí ľudia však podľa ich vlastných slôv volili so zaťatými zubami. Viac ako FIDESZu sa báli JOBBIKa a tak sa volili tí, ktorí krajinu aspoň udržia pokope. To prečo sa chcem tejto téme venovať nie je ani prorokovanie, ani odsuzovanie našich južných susedov. Zaujalo ma niečo úplne iné.
Mnoho mojich známych, ktorí pracuje v Maďarsku, alebo tam žije už dlhšie smúti nad "vypredajom bohatstva krajiny" do zahraničia socialistami. Teraz sa ich nádeje spájajú so zmenou štýlu pod vedením Orbána. Dávajú mu na to pol roka, kedže má väčšinu naozaj niečo zmeniť. Ak nebudú vidieť vôľu to zmeniť, tak sú odhodlaní do troch rokov sa radikálne rozhodnúť a vysťahovať sa minimálne do susedného Rakúska. Nechcú už žiť v skorumpovanej krajine, ktorá okráda ich deti o budúcnosť. A to tento národ oveľa dlhšie bojuje za svoje národné povedomie ako iné národy v okolí.
Mám dojem, že taká politická utópia, aby šmahom ruky bolo inak ako doposiaľ, je dosť nebezpečná. Nikto nebude tak rýchlo, v tak krátkej dobe naozaj robiť súdy nad zbojníkmi, ktorí krajinu priniesli do správy Menového fondu. Príklad zo Slovenska z roku 1998 je tu dosť jasný. A určite tí, čo našu krajinu tak ponížili a vykradli nie sú nevinní len preto, že na nich súdy nemajú.
Skôr by si situácia žiadala reálne vidieť možnosti konkrétnych politikov a skôr dúfať v pomalú zmenu myslenia a... etiky. Toto však môže tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku fungovať jedine vtedy ak pochopíme, že politika nie je len o záujmoch a moci, ale v prvom rade o objavovaní možností človeka stávať sa tým, čím môže byť. A tu je dôležité jeho rozhodnutie. Až toto rozhodnutie nás privádza k hodnotám a ich nasledovaniu. Tak ako sa totiž politici a politika prezentujú tak vzniká aj efekt nasledovania.
Nuž zmena je možná, ale nie ľahká a nie bezbolestná: najprv moja a potom iných. Príkladov z minulosti je tu hodne. Alebo je to naozaj len o vyvolávaní nízkych pudov človeka?
