Myšlienka ľudských práv a demokratický politický systém sú vymoženosti novoveku. Napriek tomu sa však úspešne môžu uplatniť aj na pôde kresťansky založenej spoločnosti ako to hovorí švajčiarsky prof. Rhonheimer zo Santa Croce Univerzity v Ríme. Túto skutočnosť umožňuje fakt, že kresťanstvo vychádza vo svojej prirodzenosti z oddelenia náboženstva a politiky (oproti napr. Islámu, kde je základnou charizmou nerozlišovanie medzi politikou, právom a náboženstvom. Islám totiž nie je len náboženstvom, ale oveľa viac aj právnym a spoločenským poriadkom. Tento systém má totalitný nárok, ale je zaujímavé, že počas celej histórie sa nikdy úplne neuskutočnil).
Tu však musíme povedať, že kresťanstvo tiež uznáva, že mu to vždy nevyšlo:).
Preto aby kresťanstvo získalo pozitívny vzťah ku osvietenectvu a moderne, nesmie klamať samé seba, ale musí sa vrátiť k svojim koreňom ako to zdôraznil aj II. vatikánsky koncil vo svojej náuke o náboženskej slobode (ako hovorí sám prof. Rhonheimer).
Aj prof. Mengus prízvukuje, že osvietenecké volanie po samostatnom hľadaní a overení, po osobnej zodpovednosti pri používaní rozumu a dospelom súhlase slávnostne uznala katolícka Cirkev na pôde Koncilu. Znova nadobudlo veľký teologicko-antropologický význam svedomie človeka, ktoré tento musí vo všetkých svojich skutok verne nasledovať, aby došiel k svojmu cieľu- Bohu (človek nesmie byť prinútený jednať proti svojmu svedomiu- DH 3 § 3). Avšak nie abstraktná pravda má práva, ale len osoba. Táto má zase povinnosti voči pravde, ktorá sa zase môže určiť len slobodne, pretože pravda sa presadzuje len silou pravdy.
Nuž ale tradicionalisti to nebudú chcieť vidieť. Aj keď konzervatívne Bratstvo sv. Pia XII. vyčíta koncilu odtrhnutie sa od tradície práve v otázke náboženskej slobody (na základe vety „blud nemá právo na život" tvrdia, že Pius XII. bol len za tolerovanie inej viery), prof. Rhonheimer prízvukuje, že myšlienky tolerancie v praxi 19. storočia zašli oveľa ďalej. V praxi pápeži de facto uznávali náboženskú slobodu, ale čo neuznávali, bolo z tolerancie vyplývajúce základné náukové zdôvodnenie, ktoré požadovali vnútrocirkevne katolícki liberáli ako Lamennais a Montalembert (teda niečo ako, že je jedno v čo veríš, hlavne že podporuješ pokoj a toleranciu- tu hovoríme o vzťahu k pravde:)).
Ako zdôrazňuje Benedikt XVI. vo svojej koncilovej hermeneutike reformy, treba tu vidieť dve roviny: rovinu pricípov a rovinu ich použitia (toto je stála múdrosť aplikovanej etiky:)). Benedikt jasne hovori, že Cirkev pomocou II. Vatikánskeho koncilu akceptovala podstatné aspekty myšlienky moderného štátu, predovšetkým jeho náboženskú neutralitu. Na jej prirodzenosti ako pravej Cirkvi (v čo aj sama verí) sa však samozrejme nič nezmenilo. Tu existuje úplná kontinuita. Diskontinuita ostáva v otázke: aké úlohy má štát vo vzťahu ku pravému náboženstvu?
Tradičná teória hovorí, že štát má za úlohu presadiť nároky pravdy pravého náboženstva, poťažmo Cirkvi (ale ako to má štát rozpoznať?- o tom niekedy neskôr). Práve tu vyššie menované bratstvo zastáve nediferencovaný pojem tradície. Lenže nie všetko tradičné patrí k tradícii v teologickom zmysle, prinajmenšom nie k rozhodujúcej úrovni princípov viery a morálky, kde nesmie dochádzať k diskontinuite (viz. iné blogy o odvážnom spojení demokracie a Cirkvi dokonca podľa biblických prameňov!).
Bratstvo sv. Piusa XII. odpovedá: Omyl nemá žiadne práva! Prirodzene čisto morálne videné, nemá blud žiadne práva, odpovedá Rhonheimer. Blud ako taký je vždy zlo. Preto nemá nikto morálne právo blud, ktorý sám ako blud spoznal, rozširovať. Aj moderná veda nepripisuje bludu žiadne „právo na existenciu", lebo v opačnom prípade nebude žiadnou vedou (!). Napriek tomu sa tu jedná o čisto politicky-právnu otázku a súčasne aj o právo na omyl. Kto rozhodne v politických súvislostiach, čo je omyl a čo pravda? To znamená, že sa v konečnom dôsledku nejedná o výpoveď o náboženstve, ale o otázke: aké majú osoby v občianskej spoločnosti skutočné práva. Avšak práve toto tradicionalisti absolútne neuznávajú, práve naopak, túto otázku títo preštylizovali do vysoko dogmatickej otázky.
II. Vatikánsky koncil teda výrazne zmenil perspektívu: menší dôraz v pluralitnej spoločnosti bude kladený na právo na pravdu (nie účelovo, ale pre schopnosť spolu výjsť!) avšak oveľa viac sa musí hľadieť na právo osoby!
Prirodzene je pochopiteľné, dodáva Rhonheimer, že pápeži sa ohradili voči bojovnému laickému štátu 19. storočia, avšak na koncile sa podarilo túto laickú ideológiu oddeliť od právneho konceptu sekulárneho štátu a vytvoriť zdravú laickosť štátu ako to dnes Cirkev nazýva. Človek a jeho svedomie získavajú na význame :)! Aj keď vzhľadom na posledné náboženské prenasledovania vo svete a niekedy zakorenenenú nenávisť voči všetkému náboženskému dokonca aj na našich blogoch to nebude jednoduché. Skúsim, ak čas dovolí dokončiť tieto myšlienky nabudúce a ostáva spracovať veľmi zaujímavú časť o trochu utopistickom kresťanskom sekularizme moderných katolíckych filozofov politiky.
