Dokument Dignitatis humanae DH II. Vatikánskeho koncilu bol veľmi rôznorodo chápaný vo vnútri Cirkvi ako aj mimo nej. Na jednej strane bol kritizovaný za tzv. náboženský indiferentizmus, ako keby zakladal neutrálny postoj k svetonázoru a viere a odložil nabok otázku pravdy na náboženskom poli a vyhlásil za rovnaké všetky náboženstvá (teda odklon od vlastnej viery). Na druhej strane sa mnohí pokúšali dokázať dejinnú zmenu názorov Cirkvi ohľadne slobody svedomia, práva omylu (bludu)[1] na existenciu až po tzv. „násilnú" evanjelizáciu spoločnosti, dokonca až nebezpečenstvo zneužitia ľudských práv práve Cirkvou. Cirkev sa kritizovala za iný postoj tam, kde je utláčaná a za iný tam, kde je dominantná.
Günthör však zdôrazňuje, že DH nerieši problém pravdy z pohľadu náboženského a filozofického presvedčenia, ale vychádza od človeka, jeho osobnej dôstojnosti a zodpovednosti. Tu je na prvom mieste nie pravda, alebo blud, ale človek, ktorý môže a musí smerovať k Bohu a náboženskej pravde aj cestami omylov.[2] Cirkev je (a musí ostať) aj naďalej presvedčená o svojej pravosti ako jediná správna a zjavená (porov. DH 1, tento názor je možné pochopiť len vo vnútri každého náboženského spoločenstva).[3].
Prečo Cirkev prestala bojovať so svetom, braniť sa pred svetom a napak založila základy kooperatívnej spolupráce? Mengus zdôrazňuje význam DH, kedy sa aj Cirkvou podporila myšlienka ľudských práv preto, lebo mnoho štátov sa vzdalo svojho tradične proticirkevného a poručníckeho postoja. Bojovný laicizmus pozvoľne ustúpil neutrálnemu laicizmu, ktorý sám viac chráni záujmy a hodnoty prvkov obyvateľstva. Súčasne sa však tento laicizmus zmocňuje (ďaleko cez politickú oblasť) mohutným pohybom všetkých oblastí verejného a privátneho života.
Tento nový sekularizmus vyvolal nové radikálne reakcie hlavne v etablovaných náboženstvách (protiprúd, sebazdôraznenie). Takýto vývoj mal pomôcť katolíckej Cirkvi vo vzťahu k moderne, súčasne sa jasnejšie pokúša spracovať vzťah medzi moderným samozvýraznením subjektu a objektívnym chápaním pravdy. Týmto dokumentom sa mala zabezpečiť aj koherencia medzi teologickým traktátom o pravde a inými kapitolami kresťanskej náuky (ako napr. učiteľským úradom Cirkvi). Nakoniec navrhuje tento profesor zo Strassbourgu aj stále aktualizovanie náboženskej slobody pomocou pojmu communio a účinnej pneumatológie pre ďalšiu dôveryhodnosť Cirkvi a zbavenia sa strachu (aj strachu z moderny). [4]
Nakoniec zdôraznime, že náboženská sloboda sa tu podľa Günthörovho chápania DH len čiastočne prekrýva so slobodou svedomia, keďže spočíva v slobode od vonkajšieho donucovania na náboženskom poli. Okrem toho náboženská sloboda sa vzťahuje len na náboženský život a sloboda svedomia sa týka zodpovedného ľudského konania na každom úseku života.[5]
Takisto Günthör rozlišuje medzi náboženskou slobodou ako časťou základných ľudských práv a slobodou kultu, ktorá je zase len jednou časťou náboženskej slobody.[6]
Dôležitým pre kresťanských spoluobčanov pluralitnej spoločnosti je na jednej strane, že neprestajnou evanjelizáciou sa Cirkev a jej členovia snažia, aby kresťania stvárňovali Kristovým duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti, v ktorej žijú (porov. DH 14). Tu sa jedná o zdôraznenie osobného postoja v pluralistickej spoločnosti. Spoločná povinnosť kresťanov je rešpektovať a prebúdzať v každom lásku k pravde a dobru (teda lepšie chápať pojem spoločné dobro). Poznaním Cirkvi a stávaním sa svetlom sveta ukazujú kresťania svetu Kristovu kráľovskú moc nad stvorením (porov. katechizmus- KKC § 2105).
Koncil zdôraznil, že nikto nesmie byť v náboženskej oblasti nútený konať proti svojmu svedomiu (porov. DH 2; GS 26) či už verejne, alebo súkromne. Ide tu o právo samotnej ľudskej prirodzenosti, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Tento záväzok platí aj pre tzv. laxných (vlažných vo viere) ľudí (porov. DH 2; KKC § 2106). Toto právo, ktoré nie je právom na omyl, by malo byť uznané občianskym právom (porov. KKC § 2108). Štát nemá síce predpisovať občanom morálku a zabraňovanie zlu, ale ako hlavnú úlohu má strážiť zabezpečenie ich základných práv (sem patrí aj právo na vlastníctvo) a zveľaďovať spoločné dobro.[7] Günthör zdôrazňuje dohodu medzi štátom, náboženskými spoločnosťami a jednotlivcami o uznaní práva na náboženskú slobodu ako jedno zo základných ľudských práv a nie len ako pozitívny zákon, ktorý štát môže, ale nemusí vyhlásiť. Toto právo by malo byť zakotvené v ústave a aj v pozitívnom práve (porov. DH 2).[8]
A tak si necháme do poslednej časti tejto témy ešte hľadanie úlohy štátu pri úsilí o spoločné dobro a tolerancii kresťanov vecí, ktoré s ich svedomím nie sú zlúčiteľné, ale pre iným sú dobrom.
[1] Porov. GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 179. Pri hľadaní možnosti pôsobenia Cirkvi v pluralitnej spoločnosti dochádzalo k ťažkému zbližovaniu. Pápež Pius XII vo svojom prejave o tolerancii zo 6.12. 1953 ku katolíckym právnikom Talianska zdôraznil, že to, čo nezodpovedá pravde a mravnému zákonu nemá objektívne právo na existenciu, propagandu a akciu. Predsa však môže byť v záujme vyššieho dobra dôležité nezasiahnuť štátnymi orgánmi proti takýmto omylom. Günthör poznamenáva, že týmito slovami pápež odopiera právo na existenciu bludu a na jeho rozširovanie (dôstojnosť prináleží nie bludu, ale človeku, porov. Beneš, A.: Božské cnosti, s. 41). Skoblík dodáva, že ani dnes nemajú omyl a zlo právo na existenciu, ale nie sú právnymi subjektami. Tým je len osoba žijúca v rôznorodej spoločnosti (niektorí účastníci koncilu však protestovali: omyl predsa nemôže mať žiadne práva), porov. SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky, s. 125.
[2] Porov. GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 179.
[3] Porov. PESCHKE, K.H.: Křesťanská etika, s. 550.
[4] Porov. Mengus, R.: Religionsfreiheit. In: Neues Lexikon der christlichen Moral, s. 641-646.
[5] Porov. GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 174.
[6] Porov. GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 175. Okrem slobody kultu (ktorú dokonca aj komunisti u nás dovolili) musí byť totiž pre náboženskú slobodu zaručené aj právo na zakladanie spoločenstiev s vlastnými predpismi, ktorí si volia, menujú a zbavujú funkcie svojich vedúcich, stavajú náboženské budovy, spravujú majetok a verejne vydávajú slovom a písmom svedectvo o svojej náuke a viere, môžu vplývať na verejný život výchovnými, kultúrnymi, dobročinnými a sociálnymi ustanovizňami (porov. DH 4). Patrí sem aj právo rodičov na slobodne zariadený náboženský život v rodine a spoluurčovať mimorodinnú výchovu a náboženskú formáciu detí (porov. DH 5).
[7] Porov. SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky, s. 126. Ak je aj človek spôsobom svojho života vinný pred Bohom (nech už má k nemu akýkoľvek vzťah), verejná autorita môže a má proti nemu zakročiť len vtedy, ak jeho jednanie ohrozuje výrazným spôsobom všeobecný pokoj a dobro. Günthör sem zaraďuje aj hýrenie majetkom a život v luxuse (ach jaj !). Porov. GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 181.
[8] Porov. GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 186.
