Na jednej strane je jasné, že Koncil bezpodmienečne obhajuje existenciu náboženskej pravdy, ktorá (podľa viery kat. Cirkvi) v jej plnosti je schopná prijatia len od Cirkvi a súčasne aj fakt, že človek je povinný hľadať pravdu.
Avšak ak sa na to pozrieme z pohľadu verejného priestoru: štát nemá za povinnosť posudzovať, ktoré náboženstvo je správne. Oddelenie štátu a Cirkvi ako vymoženosť modernej civilizácie, ktorá (podľa Rhonheimera) však je jednoznačne zakotvená v základnej charizme kresťanstva a má svoje korene v evanjeliu („dajte cisárovi, čo je cisárovo s Bohu, čo je Božie").
Právo na náboženskú slobodu sa však komplikuje u takých jedincov, ktorých svedomie je (z hľadiska náboženskej spoločnosti) objektívne mylné. Skoblík dodáva, že Koncil potvrdzuje zásadu morálno-teológickej tradície, že tak ako správne tak aj nezavinene myľné svedomie sú si vzhľadom k záväznosti rovné. Iná otázka pri voľbe viery a kultu sú dôsledky konania zavinene mýliacim sa svedomím. Mravne to nie je v poriadku, ale Koncil aj tu zdôrazňuje slobodu presvedčenia a kultu, pretože právo na náboženskú slobodu nie je založené na subjektívnom pohľade ľudskej osoby (toto je vecou morálky), ale je súčasťou základných ľudských práv. Ak sa takto jednajúci človek aj previňuje proti podstatnému ľudskému poslaniu poznávať pravdu a konať dobro nakoľko je mu to umožnené, predsa len neprestáva byť človekom s neodcudziteľnými právami (človek nestráca ľudskú dôstojnosť ani vtedy keď ju zneužíva).
Jediná hranica slobody presvedčenia je tu všeobecné dobro, ktoré sa nesmie porušovať ani jednaním mýliaceho sa svedomia (porov. DH 4: teda prejavy, ktoré sú v rozpore s mravným prirodzeným zákonom, ohrozujú život, zdravie, alebo verejnú morálku).[1]
Takto formulované náboženské práva v modernej dobe viedli k rastúcej tolerancii a aj ekumenizmu.[2] Tolerancia u náboženstva, ktoré si vyžaduje jednoznačný nárok na pravdu, je veľmi dôležitá. Nejedná sa tu o alibi nihilizmu (ľahostajnosť v otázkach náboženstva, politiky, svetonázoru a morálky).
Tolerancia sa chce otvoriť pre hodnoty inak zmýšľajúcich, pretože verí, že žiadny človek nie je bez omylu a predsudkov. Chce aby každý mohol prezentovať svoju predstavu a podľa nej aj jednať dovtedy, kým sa tým neobmedzujú práva druhých. Takto chce umožniť život slobody a humanizmu.
Tolerancia končí tam, kde sa zneužívajú práva druhých. Završuje sa v záujme o životné a kultúrne formy druhých a takto sa stáva sekulárnym a nevtieravým spôsobom lásky k blížnemu. Tolerancia slúži aj pravde, pretože skutočná výmena rozličných názorov oslobodzuje od predsudkov a uvoľňuje nové poznanie.
Štátna tolerancia sa uskutočňuje v zabezpečení ľudských práv, v slobode názoru, viery, svedomia a náboženstva. Je základom modernej pluralitnej demokracie.[3] V týchto príspevkoch vidíme ako sa takýto postoj líši len od deklarovanej tolerancie, ktorú nám tu predstavovala komunistická verchuška od helsinského procesu a ktorá sa deje v mnohých totalitných spoločnostiach dodnes. Len správnym pochopením sa dokážeme priblížiť k tomuto nasmerovanému ideálu a pokúsime sa ho aj uplatniť v našej spoločenskej praxi.
Dokonca mnohí katolícki filozofi politiky hovoria o uznaní sekularity a demokracie ako politických hodnôt, ale k tomu sa možno dostaneme inokedy pri hľadaní správneho ako títo hovoria kresťanského sekularizmu (čo asi mnohým talibančíkom vyženie husiu kožu:). Ozaj: hodil som do kathpedie.com slovo tolerancia- hádajte čo mi vyšlo...
[1] Porov. Beneš, A.: Božské cnosti, s. 41 a SKOBLÍK, J.: Přehled křesťanské etiky, s. 125-126. Skoblík poznamenáva absurdnosť boja za právo na slobodu svedomia u teroristov. Zaujímavá je Günthörova podkapitola zriekania sa práv nie z princípu, ale s ohľadom na verejné dobro (napr.: u horlivého katolíckeho učiteľa v laxnom prostredí; vyučovanie náboženstva vo veľmi sekularizovanom, alebo monohonáboženskom prostredí; prípadne nútenie zo strany štátu za účelom spoločného dobra a verejného pokoja), porov. GÜNTHÖR, A.: Morálna teológia II/b, s. 185.
[2] Porov. Beneš, A.: Božské cnosti, s. 42-45. Autor zdôrazňuje, že niet ekumenizmu bez vnútorného obrátenia (dodajme, že ani demokracie bez demokratov). Beneš upozorňuje na dva extrémy ekumenizmu: irenizmus-redukcia vlastného vyznania viery a proselytizmus- neúcta k svedomiu druhého (lákanie na druhú stranu).
[3] Porov. Höffe, O.: Toleranz. In: Höffe, O.: Lexikon der Ethik. Mníchov : C.H.Beck 2008 a Mengus, R.: Religionsfreiheit. In: Neues Lexikon der christlichen Moral, s. 643. Tento postoj s malými výnimkami bol ako ideál ohodnotený vo francúzskom protirevolučnom prostredí.
