Dnes sa aj zvnútra, aj zvonku často číta Cirkvi nedostatok demokratických prvkov. Samozrejme úplná demokracia v tejto najstaršej európskej spoločnosti nie je reálna. Nejedná sa totiž len o sociologickú skupinu.
Celá trauma začala neblahými následkami francúzskej revolúcie (ale o tom niekedy inokedy). Mnoho odborníkov, dokonca aj konzervatívnych, však jednoznačne ukazuje na pozitívny prerod, ktorý tu chcem len krátko načrtnúť:
Schambeck (rakúsky odborník) tu pripomína, že myšlienka ľudskej dôstojnosti je oveľa staršia ako myšlienka ľudských práv.[1] Pápeži sa totiž v dejinách často zasadzovali za ľudskú dôstojnosť, hlavne právo na život, slobodu, súkromné vlastníctvo. Robili to oveľa skôr ako v prípade iných práv (demokracie a slobodných práv).[2]
V histórii vládla najprv obava o spojenie ľudských práv s ľahostajnosťou k náboženstvu a s proticirkevnými postojmi. Lev XIII. vo svojej encyklike Immortale Dei z 1. novembra 1885 najprv považovali myšlienku ľudských práv za, v konečnom dôsledku z francúzskej revolúcie vyšlú náuku o bezbrehej slobode, ktorá nie je zlučiteľná ani s kresťanskou ani s náukou mravného prirodzeného zákona.[3] Prvé priblíženie bola encyklika Rerum novarum Leva XIII. z roku 1891 a Quadragesimo anno Pia XI. z roku 1931.
Cestu k demokracii ukázala hlavne sociálna náuka Cirkvi pápežov 19. storočia, počínajúc Levom XIII.-tym. Aj keď tento veľký pápež sa ešte kriticky vysporiadava s liberálnymi demokratickými názormi, predsa však odmieta, po skúsenosti Cirkvi s francúzskou revolúciou z roku 1789, akúkoľvek formu jakobínskej demokracie a dokonca sa dištancuje od dovtedy akceptovanej formy štátnej monarchie, v ktorej sa katolícka Cirkev dobre cítila od získania svojej slobody. Lev XIII. sa vo svojej encyklike Libertas praestantissimum z roku 1888 hlási najprv k pripusteniu sv. Tomášom Akvinským vypracovanému modelu „zdravej demokracie". Podľa tejto náuky bola Cirkev pripravená uznať každý štát nezávisle od jeho štátnej formy, štruktúry a jeho vlastného politického systému poriadku vtedy, keď tento uzná, že bude slúžiť spoločnému dobru a bude ochraňovať slobodu a ľudskú dôstojnosť.
Odmietanie akejkoľvek štátnej všemohúcnosti a totalitarizmu v oblasti práva, štátu a politiky, ktoré nie sú zlučiteľné so slobodou a ľudskou dôstojnosťou vidieť hlavne v encyklike Quadragesimo anno pápeža Piusa XI.-ho z roku 1931 v jeho definovaní princípu subsidiarity, ktorým sa založil základný kameň výkonu vzájomnej pomoci ochraňujúcej malých pred veľkými a zakladajúci stupňovitú vlastnú zodpovednosť chrániacu človeka pred všemohúcnosťou štátu.
Ucelené priznanie sa katolíckej Cirkvi k demokracii sa prvýkrát uskutočnilo vo vianočnom rozhlasovom príhovore Benignitas pápeža Pia XII.-ho pojednávajúcom „o pravej demokracii" z roku 1944. Dôležitú úlohu tu zohrala aj zničujúca skúsenosť zverstiev II. svetovej vojny ale aj podmienka mravnej kvality zástupcov ľudu, od ktorých budú závisieť vysoké politické rozhodnutia v demokratickom štáte. Pius XII. hovorí, že len výber duchovne zdatných a charakterových mužov môže byť zárukou takéhoto procesu. Inak môže ľahko dôjsť nerešpektovaním nemeniteľných základných a prirodzených zákonov a zjavenej pravdy, napriek zdaniu, k absolutistickému systému.[4]
Samozrejme mnohí sa pobúria takémuto výkladu, iní zasa načerpajú. Diskusiu teda nechám zase len na Facebooku.
Len nezabudnime aj pri terajšej historickej návšteve pápeža v Anglicku na skutočne konštruktívny dialóg bez nenávisti, ideologického presvedčenia o vlastnej pravde ale naopak o radosť z dvoch- troch, ktorí keď sú spolu je medzi nimi aj Pán (alebo po starogrécky: je možné objaviť to čo sa zjavuje: skutočné bytie).
[1] Porov. Schambeck H., Menschenrechte, katholisch gesehen I., www.zenit.org/article-19543?!=german zo 14.1.2010.
[2] Schambeck tu pripomína bulu pápeža Eugena IV.-ho z roku 1435 Dudum nostras pojednávajúcu o trhu s otrokmi, bulu pápeža Pavla III.-ho z roku 1537 Veritas ipsa o ľudskej dôstojnosti pohanov, bulu pápeža Urbana VIII:-ho Commissum nobis z roku 1639 s úlohou zakázať každej osobe predávať, zotročovať alebo okrádať obyvateľov západnej a južnej Indie, ich ženy, deti a vlastníkov majetku ako aj bulu pápeža Benedikta XIV.-ho Immensa pastorum z roku 1741, ktorá sa zaoberá bratskosťou ponad akúkoľvek rasovú rozdielnosť a apoštolský list pápeža Gregora XVI.-ho In supremo z roku 1839 zameraný proti otroctvu v Afrike a Indii a proti obchode s čiernymi otrokmi. Porov. Schambeck H., Menschenrechte, katholisch gesehen I., www.zenit.org/article-19543?!=german zo 14.1.2010.
[3] Porov. Tödt H. E., Menschenrechte-Grundrechte. In: Böckle F., Kaufmann F.-X., Rahner K., Welte B., Christlicher Glaube in moderner Gesellschaft, Herder, Freiburg im Breisgau 1982, Diel 27, s. 18.
[4] Porov. Schambeck H., Menschenrechte, katholisch gesehen II., www.zenit.org/article-19560?!=german z 15.1.2010.
