Jedno z kľúčových diel Tomáša z Akvinu (STQ), ktoré sa týka politických tém (ako to prízvukuje vo svojom diele Frontisterion aj bývalý ústavný sudca košičan Alexander Broestl- aj keď má tam hodne veľa aj obsahových nepresností) je spis O vláde kniežat (De regimine principium) z roku 1266.
Podľa G. Hughesa, SJ:
- metóda STQ: zložitá zmes medzi rýdzo teoretickou filozofiou a praktickou historickou skúsenosťou (moderne: politickou teóriou a spoločenskou vedou).
STQ uvádza zoznam cieľov, ktoré si má vláda postaviť pred seba:
- usilovanie sa o spoločnosť poriadku v záujme všeobecného dobra slobodných jedincov. Poriadok je záležitosť stability.
- Vláda sa musí starať v prvom rade o bezpečné prostredie, v ktorom ľudia môžu žiť a pracovať (Ozaj ako by sme videli tie naše porevolúčne?). Ľudia musia vedieť kde sú a čo sa od nich očakáva, musí im byť umožnené plánovanie vopred, nesmú byť vydaní napospas režimu, ktorého chovanie je nepredvídateľné a despotické.
STQ dáva poriadok do protikladu s vnútornými nejednotnostiami štátu, frakcionárstvom ba dokonca s vojnovým stavom. Tieto neporiadky bránia človeku (extrémne aj znemožňujú) rozkvet spoločnosti (mne z toho nejako vyplýva viac dbať aj na pokoj s menšinovým obyvateľstvom a pokus o spoločné hľadanie riešení ako koalície vo vnútri, tak aj koalície a opozície).
Prvá a najdôležitejšia povinnosť každej vlády (pre STQ je toto mimo akejkoľvek diskusie rovnako ako cieľom lekára je zdravie pacienta- naozaj?):
- pestovať a udržovať mier a vonkajší aj vnútorný poriadok.
- Z hľadiska občanov aj nespravodlivý poriadok je lepší ako žiadny.
STQ: Usporiadanosť štátu má byť súčasťou celkového úsilia o nastolenie spoločného dobra bonum communis. Toto u neho je niečo viac ako dobro jednotlivých členov. Jeho dosiahnutie si u jednotlivcov vyžaduje vzdanie sa do istej miery svojho vlastného prospechu (Hughes to nazýva moderne: taká spoločnosť, ktorá rešpektuje ľudské práva). STQ sa odvoláva na to, že individuálne záujmy a potreby jednotlivcov nemusia byť nutne rovnaké. Teda jedinec sa musí niečoho vzdať, aj keby to bolo v mojom záujme, aby som rešpektoval práva druhých (dokonca za mimoriadnych okolností aj toho, čo naozaj potrebujem, aby som sa zachoval voči ostatným čestne - napríklad v dobe mimoriadného nedostatku).
Antopologicky konštatuje, že aj keď je človek od prírody spoločenský tvor, napriek tomu nemá prirodzený sklon vzdávať sa svojich vlastných potrieb a záujmov kvôli ostatným.[1]
STQ: Diktátori, dokonca aj vládnuca väčšina (napr. po noci dlhých nožov, alebo červene chápanej väčšine nad 50% v parlamente) môžu zaviesť stabilitu a poriadok, avšak nemôžu uviesť stabilitu a poriadok ktoré by sa usilovali o blahobyt každého jedinca.[2]
Základom spoločnosti u STQ nie je len dohoda, alebo zmluva (ako napr. u H. Arendtovej). Potreba spoločenstva je tu prirodzená. Jej existencia nás vedie k poznaniu, že by sme mali vytvárať spoločenstvá. Povaha našich prirodzených potrieb vymedzuje účel a autoritu tohto spoločenstva. Vláda teda existuje preto, aby podporovala blaho (šťastie) občanov a má autoritu len vtedy, keď sa o to skutočne snaží.
Hughes tieto názory kritizuje a myslí si, že sľubujú viac ako v skutočnosti prinášajú. Presne stanoviť sa dajú totiž podľa neho len fyzické potreby a nie duchovná pohoda. A najťažšie to bude u vecí ako: právo na vzdelanie, koľko je dobré mať detí, alebo aký stupeň zodpovednosti by mal mať jedinec! A kto by mal byť zvýhodnený v krízových časoch?
Spôsob ako riešiť rozdielnosť morálnych názorov na povahu spravodlivej spoločnosti chce Hughes u STQ doplniť: nespochybňuje filozofické predpoklady STQ na ktorých tento stavia svoj názor na ciele a autoritu štátu, ale je to pre neho moc optimistické z hľadiska našej schopnosti dosiahnúť morálnu pravdu na ktorej by sme sa všetci zhodli (nuž opakom je pesimizmus tých, čo už rezignovali).
Politická teória však v konečnom dôsledku závisí na etike. Preto politická veda nemôže byť v žiadnom prípade exaktnou vedou a jej konečné úsudky (rovnako ako detaily etiky) sa musia meniť podľa odlišných požiadaviek rôznych historických a kultúrnych okolností (prepáčte, ale tu som pozične niekde inde:).
Dobre, je to trocha hutné a vedecké: ale predsa sme schopní tolerovať vládu demokratov, ktorí majú problém pri používané autority a moci s mnohými lobistami ovládajúcimi všeliaké prostriedky a aj so sebou samými, alebo radšej v jednom šíku stojacu vládu, ktorá nediskutuje, nie je slobodná a udržuje sa pri moci bez spolupráce s inými?
[1] To, že človek je od prírody spoločenský tvor dokazuje STQ tak, že prakticky nikto nie je schopný uspokojiť všetky svoje potreby vlastnými silami a tak musíme vyvinúť istú snahu o spoluprácu, aby sme prišli na to, ako dosiahnúť svoje ciele.
[2] STQ, podľa Hughesa má Aristotelov názor v čom spočíva blahobyt: v uspokojovaní prirodzených potrieb nás všetkých- teda telesné a citové zdravie; výchova tak v oblasti intelektuálnej ako aj mravnej a umeleckej; spoločenstvo a láska; preberanie vlastnej zodpovednosti za smer svojho života, rozvíjanie chápania Boha a lásky k nemu. STQ je presvedčený, že tieto potreby máme všetci a objavíme ich tak, že skúmame akého druhu sme bytosti a aké schopnosti rozvoja máme.
