Hughes usudzuje, že STQ je pevne zakotvený v tradícii „mravného prirodzeného zákona" (tento nechápe ako subjektívny zákon duše, ale ako objektívnu veličinu- poz. Broestl, s. 91) a teda na opačnej strane pólu ako neskoršia tradícia právneho pozitivizmu: teda odmieta prijať platnosť akéhokoľvek zákona, ktorý je nespravodlivý, aj keby ho vyhlásila inak úplne legitímna vláda (právo na potrat, eutanáziu a pod.)- „nespravodlivý zákon sa podľa práva vôbec nemôže nazývať zákonom, ale skôr aktom násilia!" Zákony totiž musíme merať podľa morálnych štandard (toto moderná doba nedokáže prijať, niekedy aj z objektívnych dôvodov). Poslaním zákona je tento štandard vyjadrovať a uvádzať do života medzi občanov. Platia tu však isté ohraničenia:
-STQ, podľa Hughesa neverí, že len obyčajné zavedenie dobrých zákonov vytvorí dobrých ľudí! Zákony totiž môžu ukazovať cestu a hrozba trestu môže byť motívom pre prijateľné chovanie, ale morálna čistota nie je len záležitosťou obyčajného prispôsobenia sa vonkajším požiadavkám, ale produktom slobodnej voľby každého muža a ženy chovať sa tak, pretože je to správne!
-STQ takisto neverí, že všetko z našeho morálneho kodexu by malo byť presadzované zákonom: „zákon by mal presadzovať len tie mravné zásady, ktoré sú verejné a týkajú sa spoločného dobra (šťastia, blaha)". Naviac aj dobrý zákon, ktorý vyjadruje správny morálny názor bude nevyhnutne nepresný![1] Broestl dodáva, že pre STQ je dôležité, či zákon smeruje k spoločnému dobru. Toto je nutné pretože zákon je pravidlom ľudského správania a kedže cieľom každého správania je šťastie, aj zákon musí smerovať k spoločnému dobru (len neupresnil ktorý zákon). Donucovacia moc však patrí všetkým spoločne (Broestl, s. 91).
Hughes však dodáva, že oproti STQ dobe, kedy sa aspoň všeobecne dalo zhodnúť vo väčšine morálnych otázok a ohľadne základného smeru, ktorým by sa zákonodarstvo malo uberať, dnes takáto zhoda podstatná pre presadenie akéhokoľvek zákona nie je. Zhoda v oblasti morálky dnes neexistuje a je dvojakého druhu:
- možno sa aj zhodneme na cieľoch, ktoré chceme dosiahnúť, ale nezhodneme sa na prostriedkoch, ktorými ich chceme dosiahnúť (toto vôbec nepatrí medzi morálne nezhody u Hughesa; príklad: regulácia hospodárstva, kde existuje široká zhoda o vhodnosti skoncovania s chudobou, ale malá zhoda v daňovej politike, obmedzeniach voľného trhu, alebo najlepšieho spôsobu zabezpečenia sociálnej starostlivosti)
- nezhoda skutočná: potraty, zachádzanie s emigrantami a žiadateľmi o azyl, postavenie homosexuálov v spoločnosti.
Hughes však dodáva, že dopady oboch foriem sú rovnaké: nech legislatíva navrhne čokoľvek, narazí na značný nesúhlas a rovnako bude ťažké takýto zákon aj presadiť. Nepresaditeľný zákon je ale špatný zákon aj keď je teoreticky ospravedlniteľný! Dnes teda na rozdiel od doby STQ máme spoločensky a morálne nejednotné prostredie, ktoré je náchyľné k polarizácii verejnej mienky.
Hughes by si prial prijať mnohé zo základných predpokladov STQ:
- Že my ľudia svojim založením potrebujeme žiť v stabilnej a organizovanej spoločnosti ak máme prosperovať a rozvíjať sa
- Že naša vlastná povaha kladie prekážky spôsobu, ktorým by táto spoločnosť mala byť organizovaná
- Že morálna autorita každého štátu je odvodzovaná výhradne zo skutočnosti, že ho je možné chápať ako inštitúciu, ktorej cieľom je prospech všetkých občanov
- Že zákonodarstvo by malo byť výrazom najširšieho morálneho konsenzu aký len môžeme dosiahnúť
Sám však dodáva:
1. ak na rozdiel od STQ veríme, že demokraticky organizovaná spoločnosť poskytuje najlepšiu možnosť dosiahnúť správne chápanie morálky a sociálnej spravodlivosti, musíme sa usilovať predovšetkým o to, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu dezintegrácie a nestability, ktoré STQ považuje za najtienistejšiu stránku demokracie (akosi sa tu Hughes sám zaplietol, lebo STQ má problem len s tyraniou ľudu).
2. hlavne by sme mali byť pripravení chápať, že v ťažkých dobách musia politici vykonať obtiažne rozhodnutia a niekedy sa spletú! Mali by sme sa teda vyhýbať pokušeniu odvolávať ich z úradu len preto, že sú natoľko čestní, aby nám povedali, že urobili chybu, alebo, že okamžité riešenie neexistuje. Musíme skúsiť pestovať atmosféru, v ktorej politická česť a otvorenosť slávia úspech (čo nám však dnes zdá sa až na výnimky nehrozí).
3. Zvlášť starostlivo by sme sa mali vyhýbať emocionálnej polarizácii diskusií o morálke a politike. Toto je priamo nepriateľské hľadaniu pravdy a spravodlivosti.
4. Nakoniec: tvárou v tvár nezhodám morálky a politiky by sme sa mali prinajmenšom pokúšať zvyšovať mieru zdielania aspoň dlhodobých cieľov, aj keď sa na prostriedkoch nezhodneme. A ako tvrdí STQ: centrálnym bodom týchto dlhodobých cieľov je výchova ľudských bytostí, ktoré sú rozumné, citove vyrovnané a pripravené obetovať čisto osobné záujmy, aby podporili úctu a práva náležiace ostatným.
Preto aj my na Inštitúte aplikovanej etiky prof. Alexandra Spesza pripravujeme do tlače zborník z konferencie Populizmus versus užba občanom, ktorú sme mali vrámci práce na politickej etike našej spoločnosti 15. apríla 2010 v Košiciach.
Broestl dodáva, že STQ je významný teoretik scholastiky. Jeho kresťansko-aristotelovská politická teória pomáha pozdvihnúť európske učenie o štáte na novú úroveň, ktorá svetským panovníkom umožňuje konať racionálne. Štáty ľudí nielen potrebujú, ale im aj slúžia ako prvý prirodzený a morálny stupeň na ceste k večnému šťastiu (Broestl s. 92).
[1] STQ je podľa Hughesa presvedčený, že ani teoreticky nie je možné vytvoriť zákon, ktorý pri aplikácii na jednotlivé prípady automaticky poskytne spravodlivé riešenie. Vždy bude existovať možnosť, že nejaká neobvyklá okolnosť konkrétny prípad podstatne zmení. Preto STQ vyzdvihuje dôležitosť právneho pojmu „výkon súdnej moci podľa spravodlivosti", ktorý požaduje, aby súd ignoroval literu platného zákona a takto zaistil, že v konkrétnom prípade bude dosiahnuté všetko ostatné prevažujúce, teda morálny cieľ zákona!
