Keďže v Summe contra gentiles (univerzitnej príručke) sa sv. Tomáš nemôže odvolávať na Zjavenie, teda ani na sv. Písmo (ani na Starý zákon ako pri polemike so židmi, ani na Nový zákon pri argumentovaní proti bludárom), nutne teda obracia svoju pozornosť k prirodzenému rozumu, s ktorým budú všetci nútení súhlasiť. Lenže tento vo veciach týkajúcich sa Boha zlyháva (porov. SCG 1,2). Súčasne hovorí Tomáš o opovážlivosti toho, kto sa pokúša pochopiť a podať dôkazy (praesumptio comprehendendi et demonstrandi). Piepper hodnotí Tomáša ako toho, ktorý sa zhostil tejto úlohy so „statočnou rezignáciou ľudského ratio".[1]
V konečnom dôsledku teda viera a rozum nemôžu byť v protiklade ale len v súlade. Podľa Piepera sa tu jedná o dôležitý odkaz kresťanského západu.[2] Autor dokonca Tomášovu metódu nazýva „teologicky podložená svetskosť" avšak táto pri pozitívnom chápaní vedeckých objavov vzhľadom na prirodzené poznanie musí nevyhnutne trvať na ich prepojení s nadprirodzenou pravdou, aby toto poznanie bolo žité v jednote s normami tejto pravdy.[3]
U Tomáša nestojí v popredí bližšie špecifikovanie dôkazu Božského bytia pre ľudí, ktorí by to chceli popierať. Podľa Mucka sa tu oveľa viac jedná o rozvoj presvedčenia, že úsilie vierou osvieteného rozumu pokračovať v objasňovaní Zjavenia je podložené filozofickým presvedčením výslovného odkazu, že poznateľný svet sa zakladá na pradôvode, ktorý je možné nábožensky pomenovať Boh.
To čo presahuje ľudský rozum sme schopný veriť v konečnom dôsledku len pomocou Božského zjavenia. Sv. Tomáš takto ukazuje svoju dôveru v rozum veriaceho („pretože prirodzený rozum nemôže isť proti pravde viery"- porov. Summa Theologicae Ia, 1,8).
Privedením Aristotela do kresťanskej náuky sa začalo, podľa Chestertona, apelovať smerom k rozumu a k autorite zmyslov. Takto sa stal sv. Tomáš jedným z veľkých osloboditeľov ľudského intelektu.[4] Tomášov argument pre Zjavenie nie je argumentom proti rozumu, ale práve argumentom pre Zjavenie. Ľudia teda musia prijímať najvyššie pravdy zázračným spôsobom, pretože inak by sa tieto k nim vôbec nedostali.[5] Kresťan v porovnaní so židom, moslimom, budhistom, alebo deistom je človekom, ktorý verí, že božstvo alebo svätosť sa spojili s hmotou, alebo vošli do sveta zmyslov.[6] Pre kresťanstvo bol práve aristotelovský impulz potrebný k tomu, aby sa znova stalo náboženstvom zdravého rozumu. Pohnútka a metóda sa rovnako prejavili v boji sv. Tomáša proti augustinovcom.[7]
(Viac na http://www.getsemany.cz/node/2691- skrátená verzia alebo v novom čísle Studia Neoaristotelica 7(2010)/1.
[1] Pieper J., Tomáš Akvinský. Život a dílo., Vyšehrad Praha, 1997, s. 94.
[2] Poz. Pieper, tamže, s.119-120.
[3] Poz. Pieper, tamže, s. 122.
[4] Porov. Chesterton G.K., Svatý Tomáš Akvinský, Krystal Praha 1993, s. 10-11. Preto Chesterton nazýva sv. Tomáša zakladateľom liberálnej teológie, ktorá však nemá nič spoločného s liberalizmom ako slobodou od všetkého, porov., tamže s.13.
[5] Porov. Chesterton, tamže, s. 14. Chesterton nazýva sv. Tomáša veľkým autonomistom, pretože vždy obhajoval nezávislosť závislých vecí tvrdením, že takáto vec môže mať vlastné práva vo svojej oblasti. Nechcel oddeliť človeka od Boha, ale ho len odlíšiť. Toto mu ukazoval jeho zmysel pre ľudskú dôstojnosť a slobodu a môžeme to nazvať aj ušľachtilou humanistickou liberálnosťou, porov., tamže, s. 15.
[6] Porov. Chesterton, tamže, s. 16.
[7] Porov. Chesterton, tamže, s. 40.
