reklama

Stratený v sebe samom II

Bol večer, Dávid kráčal ulicou a premýšľal, v diaľke už videl stáť Kláru ako na neho čaká. „Pred chvíľou som rozmýšľal či tu naozaj budeš,“ povedal potešene.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„No musela som prísť, veď ma predsa pozývaš,“ hneď ho podpichla. „Pozývam ?“ spýtal sa Dávid. „Haha robím si srandu. Tak kam pôjdeme ?“ spýtala sa Klára. „Ja neviem, čo tak tým smerom a možno nás nohy niekam zavedú,“ ukázal smerom do mesta. „Poďme teda.“ Chvíľu kráčali a potom sa ho Klára spýtala: „Vedel si že chodíme do rovnakej školy ? Asi si to nevedel, že ? Po škole chodíš ako bezduchý.“ Dávid premýšľal mala pravdu, v škole si takmer nikoho nevšímal a rozprával sa len s dvomi ľuďmi z triedy. „Asi by som mal byť všímavejší,“ usmial sa na ňu a jemne do nej strčil. „Hej! Chceš ma znova zhodiť na zem ?“ povedala a strčila do neho tiež.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prechádzali sa mestom, zastali pred kaviarňou, pozerajú jeden na druhého, keď v tom Dávid povie: „Myslím že nemusíme povedať nič a myslíme na to isté. No povedz, že aj ty chceš ísť dovnútra ?“ Klára sa obzrela za seba a ukázala smerom oproti: „Vlastne ani by som nepovedala, radšej by som šla do tej palacinkárne naproti,“ a rozbehla sa pred výklad. Dávid nechápajúc kráčal za ňou, chytila ho za ruku a v tiahla ho dovnútra. „Dám si dve palacinky s nutelou a banánom prosím, a ty si dáš čo ?“ spýtala sa ho, Dávid len poslušne odpovedal: „Dám si to isté.“ Klára sa chystala zaplatiť, ale Dávid skočil pred ňu so slovami: „No tak, veď som ťa mal pozvať nie ? Len si to odlož ja to zaplatím.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako tam tak sedeli tak si ju Dávid prvý krát z blízka obzrel. Dievča malo krásne oči, ktoré jej nezbedne behali po miestnosti a vyhýbali sa jeho pohľadu. Po chvíli sa jej spýtal: „Prečo si ma vlastne zavolala von ? Normálne nepozveš niekoho kto ťa zhodil na zem von,“ usúdil Dávid. „Normálne nie, ale si mi sympatický,“ rýchlo odpovedala. „Vieš tá tvoja úprimnosť, ehm... no niečo také som nevidel ani nepamätám,“ Dávid bol v údive z jej priamej odpovedi. „No áno, myslím, že je dobré hovoriť ľuďom čo si o nich myslíš, či už je to zlé alebo dobré,“ odpovedala sebaisto. „Nemyslíš že si trochu naivná ? Myslím, že máš o mne falošnú predstavu, nemyslíš že človeka najprv musíš poznať?“ odpovedal Dávid. Klára prikývla hlavou: „Ale áno, ale tiež si myslím že na pohľad vieš z človeka vyčítať aký je.“ „Koľko máš vlastne rokov ? Ja mám osemnásť a niečo to už o ľuďoch viem,“ Dávid chcel vyznieť povýšenecky, no dievča sa nedalo a len ho so smiešnym výrazom na tvári napodobnilo: „Ja už mám osemnásť pozor na mňa! Už o živote viem všetko! A mám šestnásť, ak ťa to naozaj zaujíma, alebo je pod tvoju úroveň chodiť von so šestnásťročnou ? Pán osemnásťročný!“ Dávid bol zahnaný do kúta, ale na druhej strane sa mu páčilo, že sa dievča nedá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyšli z palacinkárne a pokračovali späť, smerom ku škole. „Na prvý pohľad asi nie si jedna z tých báb čo potrebujú zaujať, prídeš mi celkom ako fajn človek,“ začal Dávid. „No, tak ďakujem, teda poviem ti, takú lichôtku som ešte nedostala ani nepamätám,“ povedala ironickým tónom. „No vieš len, som ešte nestretol nikoho ako si ty, si taká, iná,“ povedal zamyslene. „No..... ďakujem, znova super pokus, ale ja ti tie lichôtky vracať nebudem,“ opäť ho podpichla. Prišli až ku škole a nastalo ticho, Dávid nevedel čo povedať. Klára sa obzerala okolo seba krivila ústa vyzerala, že ani ona nevie čo povedať. „Nuž zajtra je škola, chcela by som si ešte niečo spraviť...., myslím úlohu, nie to, na čo si myslel ty,“ zasmiala sa. „Dobre teda, tak ahoj vidíme sa zajtra, myslím,“ rozlúčil sa. „Ahoj zajtra v škole, dúfam že sa mi aspoň pozdravíš,“ rozlúčila sa aj Klára a pobrali sa domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň po škole mal Dávid opäť sedenie, rýchlo a nenápadne sa po škole vytratil a uháňal na sedenie. Milan mal ešte klienta tak si Dávid sadol do čakárne. Po chvíli však, vyšla mladá žena, mohla mať niečo cez tridsať so slzami v očiach. Zdalo sa, že sú to slzy radosti, dokonca sa usmievala. Dávid na ňu začudovane pozrel, potom sa postavil a vošiel dovnútra. „Prečo aj ja od teba neodchádzam taký plný eufórie ako ona ?“ zažartoval. „Ahoj Dávid,“ privítal ho Milan, „možno že už plný eufórie si, dnes vyzeráš spokojne.“ „Nuž áno posledné tri dni, mi akosi nič nechýba, dnes idem poobede konečne von s Terezou. Som spokojný.“ Milan sa na neho odmerane pozrel: „To ma teda teší, ak to teší aj teba,“ Dávid sa zamyslene zadíval von oknom, chvíľu bolo ticho, potom sa snažil prejsť na inú tému. „Chceš vedieť čo mám nové ? Moja sesternica Zuzka je tehotná a urobil som myslím malý pokrok. Je tu niečo čo som ti nepovedal, nedávno som bol ozaj nahnevaný, proste som bol úplne mimo mal som chuť niekoho udrieť. A aj som udrel, teda narazil do jedného dievčaťa, no prišlo mi to celkom ľúto, dokonca som jej aj pomohol a bol s ňou bol aj von,“ hrdo sa pýšil Dávid. Milan sa pousmial ako chlapec rýchlo zmenil tému a s akým chvastavým tónom mu oznámil svoju novinku: „Je to vynikajúce, len nabudúce sa snaž radšej nadväzovať kontakt iným spôsobom, než zhadzovaním ľudí na zem,“ obaja sa zasmiali. „Ale áno som na teba hrdý, popravde to môžeme nazvať ako pokrok, empatia, priznanie si chyby,“ Milan sa snažil poukázať na Dávidov úspech. Sedenie mu opäť uplynulo ako voda a chlapec sa už nadšene ponáhľal domov.

Keď konečne dorazil domov, neotáľal a rýchlo vbehol do sprchy, prezliekol sa do čistého oblečenia, vyčistil si zuby a rýchlo bežal na miesto kde sa mal stretnúť s Terezou. Meškal no ani Tereza tam ešte nebola, prešlo dvadsať minút Dávid sedel na schodoch a z povzdychom kopol do skaly, keď sa v tom zjavila. Vždy keď ju videl sa mu rozbúšilo srdce a správne slová hľadal len ťažko. Tereza kráčala a jej oči mierili rovno na neho. „Ahoj,“ pozdravila ho, „Čakáš tu už dlho?“ spýtala sa. „Nie vlastne, práve som prišiel aj ja,“ zaklamal, „Ako sa dnes máš ? Nechcela by si si ísť niekam sadnúť na obed?“ spýtal sa. „Hmm a vieš že som už jedla, nie ďakujem, ale mohli by sme ísť na čaj,“ navrhla, „dnes s tebou nebudem dlho, musím si spraviť niečo do školy.“ Dávid prikývol a vyrazili. Prišli ku kaviarni naproti ktorej bola palacinkáreň, Dávid si spomenul na večer s Klárou a usmial sa. „Čo sa usmievaš,“ spýtala sa Tereza, „Ale, na niečo som si spomenul,“ nechcel povedať na čo myslí, myslel si že keby povedal, že bol von s nejakým dievčaťom Tereza by žiarlila.

Vošli do kaviarne a sadli si, Dávid sa chcel dnes premôcť a konečne pobozkať Terezu, nevedel však ako na to. Bol ustráchaný, nechcel ju stratiť a ani na ňu tlačiť. „Vieš chcel by som sa ťa niečo spýtať,“ začal. „Nehovor že zase chceš riešiť nás,“ pozrela sa na neho prekvapene, „Nechaj tomu voľný priebeh, neponáhľaj sa s tým, príde ten správny čas,“ odpovedala a odpila si z čaju. „Hovoríš to už dva mesiace, prečo ma takto naťahuješ ?“ spýtal sa ustráchane, „Teda prepáč ale ja som z teba zmätený, neviem či chceš byť len kamarátka, alebo niečo viac. Vieš ja ťa mám skutočne rád, radšej ako svoj život, najradšej by som bol stále s tebou, ale ja tomu nechápem, prečo nie?“ Tereza sa usmiala: „Vieš nemôžeš ma do toho tlačiť, ja ťa mám tiež rada, ale ja neviem, ja ťa nenaťahujem ozaj len mi daj ešte trochu času,“ upokojovala ho. Dávid jej nechcel protirečiť tak zmenil tému: „Dobre teda, a čo máš nové v škole ?“ opýtal sa. Čas s Terezou mu plynul ešte rýchlejšie ako na sedeniach, ani sa nenazdal a Tereza už odchádzala. Rozlúčili sa a Dávid sa pobral domov.

Cestou domov sa zastavil pri Zuzke v práci: „Ahoj Žužu,“ pozdravil sa. „Ahoj Dávidko čo ten úsmev?“ žmurkla na neho Zuzka. „Dnes je dobrý deň, a čo ty ako sa máš ?“ odpovedal a podišiel k oknu. „Ale vieš, som už unavená z tejto roboty, popravde sa neviem dočkať materskej, kto by to bol povedal čo ? A to som ešte pred pár rokmi o deťoch ani nesnívala,“ premýšľala nahlas Zuzka. Dávid sa chystal niečo povedať, keď vonku zbadal Terezu ako ide za ruku s nejakým chlapcom. Po chvíli zastali Tereza mu niečo hovorila a potom ho pobozkala. Dávid ostal ako obarený, zalial ho studený pot srdce sa mu rozbúšilo chcelo sa mu plakať aj kričať. „Už musím ísť na niečo som si spomenul, prepáč ale ponáhľam sa, ahoj,“ rýchlo sa odzdravil a ušiel z ordinácie. Len tak tak zadržal ten tlak, čo v ňom vrel. Prišiel domov zavrel sa do svojej izby a v posteli sa schúlil do klbka. 

Ronald Szapáry

Ronald Szapáry

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

The tears are welling in my eyes again I need twenty big buckets to catch them in And twenty pretty girls to carry them down And twenty deep holes to bury them in. Zoznam autorových rubrík:  PríbehyZ cestovaniaSpoločnosť, myslenie, postojeSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu