Posledné dni som viac menej nepohol ani brvou. Na rozdiel od väčšiny aktívnych ľudí v mojom okolí. Dôvod ? Vôbec nič sa mi nechce a nemám o nič záujem. Aspoň cvičiť chodím, to je pravda, ale to zaberie tak dve hodiny denne. Tieto dni nie sú až tak bezvýznamné ako vypadajú. Keď mi už konečne nič nebráni nerobiť nič, tak začnem premýšľať o svojom živote. Včera večer som len tak ležal v posteli a zízal na stenu. Napadali ma neskutočné sprostosti, ako býva u mňa zvykom. Ale prišiel som aj na pár pekných myšlienok, tak napríklad, že ísť aj sám na turistiku nie je zlý nápad, chce to len prijať riziko, ak sa mi niečo samému stane tak to nebude bohviečo. Nápad bol dobrý, rád chodím na lesné prechádzky, ale škola sa mi ešte tak celkom neskončila. Jeden predmet stále nie je hotový, čakám kým budú termíny, teda v júli. Nechcem teraz zvaľovať vinu na pána profesora, ktorý musel ísť na mesiac do kúpeľov. Ale zakaždým keď sa ma niekto pýta, či už mám po skúškach a keď poviem nie a spomeniem prečo nie, tak mi každý odpovie to isté. Prečo si pán profesor nenájde adekvátnu náhradu namiesto seba. To ja neviem a nechcem do toho rýpať, veď oni sú tí najmúdrejší.
Pri tom mojom premýšľaní som zistil, že ma škola nenapĺňa tak ako som si predstavoval. Z toho som zase svojou dedukciou vyvodil záver, že nie všetko je také ako sa to môže z povrchu veci zdať. Tak trochu ma to napĺňa ale nie úplne, nie je to pravé orechové. V hlave mám stovky nápadov, ktoré sa potrebujú dostať von. Čo však na ich realizáciu potrebujem sú peniaze. Tento rok sa mi v hľadaní brigády nedarí, nádej však zomiera posledná a vzdávať sa by bola veľká škoda. Peniaze potrebujem, ale vraj si ich nevážim. Dal som prepitné 3,50 € za čo som bol poučený, že to sa nerobí. Je to vraj strašne veľa, peniaze si treba vážiť. S tým som samozrejme nemohol súhlasiť, ako zástanca opačných filozofií. Za peniaze si šťastie nekúpim a ostatných len nimi poteším, tak prečo najskôr nezačať dávať. Nedávno som si kúpil hodinky, schválne som si na sebe vysledoval či bude skutočne šťastnejší. Chvíľu som bol spokojný, ale potom to znova prešlo, znova som bol tam kde predtým, ako by som ich ani nemal. Znovu by som mal záujem kupovať a kupovať. Dlhodobé šťastie sa nedá kúpiť peniazmi. Nie je to ani výsledok, ktorý dokážem tak dlho stíhať. Skončil sa prvý ročník na vysokej a ja necítim žiadne potešenie, nič. Bude to teda činnosť, čo mi prináša radosť.
Mimo iného počas svojich gaučových dní som prišiel na to, na čo prichádzam každý gaučový deň. Že by som mal už konečne niečo začať robiť, ale keď tá posteľ je tak pohodlná a volá ma k sebe ako dobrá milenka neskoro večer.
Včera som rozmýšľal aj nad tým či naozaj robím všetko čo robím až tak zle. Sťahoval som sa z internátu v Nitre a cestou späť som šoféroval ja, lebo všetci boli unavený z celodennej prehliadky mesta. Tak ako sa jazdí na rýchlostnej ceste, jazdí maximálne 130 km/h tak som šiel 130 km/h. Posádke sa to nepáčilo vraj jazdím rýchlo, pritom nás predbiehala nadpolovičná väčšina áut. Premýšľal som ak by šoféroval niekto iný a šiel by 130 km/h či aj na neho by bol spustený krik, že sa všetci zabijeme a že je ten dotyčný nezodpovedná osoba a nezáleží mu na živote. Asi sa to tak skoro nedozviem.
