Vyrazili sme skoro ráno, z Rimavskej Soboty to máme tuším okolo dvoch hodín cesty. Ako nevodič som si ešte cestou zdriemol, aby som načerpal silu na výstup. Dorazili sme na parkovisko, nad nami sa týčil samotný Kriváň. Povedal som si to vážne ideme až tam ? Z parkoviska to totiž vypadá ďalej ako skutočne je. Prezul som sa do svojich osvedčených turistických topánok, ktoré ma ešte nikdy nezradili v tom, že som z nich nemal ešte otlaky.
Vyrazili sme ! Nahodil som svoje tempo tak že som zvyšok osadenstva nechal za sebou, zo začiatku som oddychoval častejšie ale krátko, no potom som sa rozbehol a už to šlo takpovediac samo, predbiehal som väčšinu turistov, hrdo som si kráčal vpred a zhlboka dýchal čerstvý horský vzduch. Rozhodol som zavolať zvyšku nášho skromného týmu, aby sme neboli roztrúsení po celom kopci. Ostatný boli však odo mňa vzdialení až na toľko, že keď som čakal ostatných vyše dvadsať minút tak ich stále nebolo, zatiaľ ma predbehli tí, ktorých som ja predbehol, čo ma ako súťaživého človeka nahnevalo. Niekto mal deň pred túrou chuť oslavovať, tak že stúpanie do kopca a podráždený žalúdok nejdú dokopy.
Teda som sa vybral sám, ako som stúpal začali sa mi robiť otlaky. Vedel som, že náplasť na otlaky nemám, tak som sa rozhodol ušetriť bolesti z topánok. Vyzul som sa. Topánky zabalil do vaku a pokračoval bosý. Mám rád nové výzvy, tak prečo si to nevyskúšať bosý. Počet udivených pohľadov na moje bosé nohy stúpal. Keď som obiehal tých, ktorý ma predtým už znovu predbehli dočkal som sa povzbudivých slov „bosý má prednosť.“ Pokračoval som ďalej, ľudské chodidlá sú predsa uspôsobené na takýto druh pohybu. Spočiatku som vnímal bolesť z kamienkov, no potom sa na to dalo zvyknúť a zvyšok cesty sa išlo celkom pohodlne. Cesta sa začala meniť, z malých kamienkov sa stávali veľké balvany po ktorých sa išlo ľahšie, musel som si však dávať pozor aby som náhodou neskĺzol po niektorých mokrých úsekoch.
Poľský turista mi ukázal palec hore keď okolo mňa prechádzal. Ochladzovalo sa a každý si vyťahoval z batohov teplejšie oblečenie. Ja som pokračoval ďalej len v tričku a kraťasoch. České turistky, celé zadýchané z úžasom a otvorenými ústami len pozerali ako som ich predbiehal. Ako málo stačí, aby boli ľudia ohúrení, alebo pohoršení, čo je to za blázna ?
Vrch bol už blízko, a svah bol skutočne strmý, každý liezol po štyroch. Povedal by som, že sa mi liezlo oveľa ľahšie na boso, ako by som mal byť obutý, hoci sa miestami šmýkalo. Nejeden ortopéd by odporučil chodiť častejšie bosý. Keď som konečne vyliezol na samý vrchol nohy boli skutočne vymasírované. Dávať si pozor ale bolo treba na ostré skaly, a keď už raz vyrazíte bosý tak si dávate pozor kam šliapete a len tak sa nepotknete. Hore som si oddýchol pokochal sa výhľadom na náš nádherný skvost, Tatry. Čakal som hodinu, kým sa ukázal prvý člen výpravy, ktorý mi poskytol prvú pomoc v podobe náplastí na otlaky. Na cestu dole som už použil obuv.
Môj hrdinský výsledný čas bol niečo cez 2:48. Prestávky som tam nepočítal ani tých dvadsať minút čo som čakal na zvyšok osadenstva. Prestávky som nemal dlhé, môj čas by teda mohol byť niečo cez 3:15.