Spor o kompenzačné príspevky s Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda a Ústredím práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava v mojom prípade trvá už 11 rokov, pričom ide o základné príspevky, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby som ako osoba na vozíku mohla žiť dôstojný, plnohodnotný a nezávislý život.
Slovensko sa hlási k moderným štátom, kde ľudské práva a rovnaké zaobchádzanie sú garantované každému. V roku 2010 Slovenská republika ratifikovala Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, pričom sa jedná o medzinárodný dokument, ktorý podľa Ústavy SR je nad zákonmi, ani po 11 rokoch však ho úrady neakceptujú.
Napriek tomu, že už 10 rokov som odkázaná na vozík, úrad a ústredie mi odmietajú priznať príspevky, na ktoré spĺňam všetky predpoklady, roky ma diskriminujú a napriek 20 súdnym rozsudkom v môj prospech, ignorujú moje potreby a všetky predložené lekárske správy od špecialistov.
O rôznych absurditách som už písala v predchádzajúcich blogoch. Prvotne mi úrad priznal všetky príspevky, ktoré po 4 mesiacoch od priznania odňal napriek tomu, že som prešla iba pár krokov s pomocou chodítka a druhej osoby a následne som ostala odkázaná na vozík, a žiadal aj vrátenie preukazu ZŤP-S!
Vtedy sa začal boj o ľudskú dôstojnosť, boj za pravdu a spravodlivosť, a ten spor trvá dodnes, teda už 11 rokov a napriek tomu, že tak krajský, ako aj najvyšší súd opakovane skonštatovali porušenie mojich práv, porušenie Ústavy SR, nerovnaké zaobchádzanie, ako aj to, že v posudkoch posudkových lekárov sú samé rozpory a úrady ani po 11 rokoch nedokážu odôvodniť svoje rozhodnutie, nedokázali sa vysporiadať s posúdením môjho zdravotného stavu a v nálezoch opísaný zdravotný stav odôvodňuje priznanie príspevkov.
To, že sú porušené moje práva ako aj Dohovor OSN skonštatovala 5-krát aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím ako aj ombudsmanka, pričom opakované nečinnosti, nerešpektovanie súdnych rozhodnutí, a tým súvisiace nadmerné zaťažovanie súdov skonštatovalo aj Ministerstvo spravodlivosti.
Nedávno v médiách zaznel podobný prípad, keď úrady napriek trom vyhratým súdom nepriznali príspevok a spor trvá 5 rokov. Môj prípad je odlišný iba v tom, že u mňa nezákonný stav trvá už 11 rokov a dodnes som vyhrala 20 súdov proti úradu a ústrediu, pričom sa jedná o tie isté príspevky.
Vo veci príspevku na hygienu som už vyhrala 5 súdov, z čoho 3 sú právoplatné rozsudky Najvyššieho súdu SR. Bezbariérovú kúpeľňu mi úrady priznali iba po 10 rokoch a 4 vyhratých súdoch. Príspevok na auto mi úrady nepriznajú, vyvolávajú bezdôvodné prieťahy, spor trvá už 4 roky a vyhrala som to už dvakrát na súde. Žiadala som auto s AP, pričom príspevok nepriznali, ako som sa z rozhodnutia dozvedela preto, lebo som nežiadala súčasne aj úpravu na ešte neexistujúce auto. Keď som takú žiadosť podala, dôvodom na nepriznanie bolo to, že nemám auto, ktoré by sa dalo upraviť, pričom sami také auto nepriznali. Ďalším dôvodom na nepriznanie bolo to, že podľa posudkového lekára môj stav je už taký vážny, že nedokážem hýbať ani rukami ani nohami, pričom pri ostatných príspevkoch tvrdia pravý opak, vlastne vždy niečo iné.
Čo sa týka osobnej asistencie, prvotne (v roku 2010) priznané hodiny po 4 mesiacoch odňali a 8 rokov mi nepreplatili ani cent na osobnú asistenciu, nakoľko podľa posudkovej lekárky osoby na vozíku asistenta nepotrebujú ! Napriek mnohým aktivitám - štúdium na dvoch vysokých školách, pracovné, dobrovoľnícke a iné aktivity, mi úrad od apríla neprepláca ani jednu hodinu na OA. Ako mám takto existovať, úradníkov a posudkového lekára zjavne netrápi, veď môžu príspevky nepriznať, nič sa im nestane. Nečinnosť je u mňa opakovane, posledné roky úrad prerušil úplne všetky konania a vôbec nekoná.
Vzhľadom na môj, ako aj na vyššie spomínaný prípad, pravdepodobne úrady zistili, že môžu konať nezákonne, dokonca nemusia rešpektovať ani súdne rozsudky, podľa ústredia totiž ani súdy ani komisárka či ombudsmanka nemôžu prejudikovať odkázanosť fyzickej osoby na príspevky!?
Je to smutné, nakoľko práva musia byť garantované rovnako každému na základe zákona o rovnakom zaobchádzaní. Ak osoba na vozíku napriek handicapu chce žiť aktívne a byť tak prínosom aj pre spoločnosť, bez asistenta to nedokáže.
Načo sú nám súdy, keď ich rozsudky úrady môžu ignorovať a osoby odkázané na pomoc musia 10 aj viac rokov čakať na príspevky, ktoré znamenajú pre nich samotnú existenciu. Veď ako mi bolo naznačené, čakajú na to, kedy zomriem alebo kedy to vzdám.
„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy...“ túto skutočnosť skonštatoval aj Najvyšší súd SR v poslednom rozsudku o príspevku na asistenciu. Právom kladiem preto otázku, koľkokrát treba vyhrať na Slovensku súdy, aby ich rozsudky boli rešpektované? Veď ako z môjho prípadu vyplýva, v tej istej veci ani 5-krát nestačí. Ministerstvo práce môj prípad pozná, nerešpektovanie rozsudkov toleruje a porušenie mojich práv odporúča riešiť cez OSN...
Vymáhanie súdnych rozsudkov je súčasne mimoriadne obtiažne, najmä keď sa jedná o orgány štátnej moci, ktoré aj keď by mali byť pre nás príkladom, konajú v rozpore s Ústavou SR a môžu rozsudky súdov nerešpektovať.
PhDr. Mária Szegfüová
