Ak je sociálna politika na vysokej úrovni, klesá potreba sociálnej práce a spoločnosť je vyspelá.
Každá ľudská bytosť má prirodzenú túžbu žiť v zdraví a ľudsky dôstojne. Bohužiaľ sú aj situácie, keď človek nie vlastnou vinou sa dostane do situácie, ktorú nedokáže sám riešiť. Také je aj ťažké zdravotné postihnutie. Človek, ktorý dovtedy žil maximálne aktívny život, pracoval, študoval, právom očakáva aj v zmysle Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, že dostane od štátu aspoň takú základnú pomoc, aby mohol žiť naďalej nezávisle a aby sa mohol integrovať do spoločnosti.
Za základné príspevky, ako osoba odkázaná na vozík už bojujem 11 rokov, po opakovane vyhratom spore na Najvyššom súde SR mi však príspevok na asistenciu bol úplne zastavený Úradom práce SVaR v Dunajskej Strede.
Žiť dôstojný, nezávislý a aktívny život je ľudským právom, ktorý je garantovaný zákonom, ako aj Dohovorom OSN či Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a slobôd a inými medzinárodnými zmluvami, ktorými je štát viazaný a ktorí sú nad našimi zákonmi.
Napriek handicapu som maximálne aktívna, študujem na dvoch vysokých školách, pracujem, a mám mnohé občianske, dobrovoľnícke a iné spoločenské aktivity, pomoc druhej osoby je pre mňa nevyhnutnosťou. Bez pomoci sú ohrozené moje základné ľudské práva a slobody, právo na dôstojný život, právo na vzdelanie, právo na prácu, právo na mobilitu a právo na integráciu do spoločnosti.
Kompetentných však to zjavne nezaujíma, nakoľko bez vydania rozhodnutia, po vyhratom súdnom spore mi jednoducho zastavili vyplácanie aj enormne nízkeho počtu hodín na OA, ktorú som mala doteraz, aby ma úplne izolovali. Nasledovať budú bezdôvodné prieťahy v konaní a nečinnosti, ktoré môžu trvať aj roky. Odopretím mojich základných práv dochádza k diskriminácii, nerovnakému zaobchádzaniu a keď úrad a ústredie práce nerešpektujú ani 21 vyhratých súdnych sporov (často opakovane v tej istej veci), tak môžeme hovoriť o rozklade právneho štátu.
Právny štát totiž má garantovať každému rovnaké práva, spravodlivé konanie a nikoho nemôže diskriminovať. Právny štát rešpektuje ľudské a občianske práva a slobody upravené v medzinárodných zmluvách, ktoré ratifikoval. V právnom štáte je pred zákonom každý rovní, a aj orgány štátnej správy musia rešpektovať rozsudky Najvyššieho súdy SR a nemôžu 11 rokov konať protizákonne a moje potreby a práva úplne ignorovať. V právnom štáte rozsudky Najvyššieho súdu sa majú rešpektovať.
Predstavitelia štátu sa momentálne prezentujú tým, ako budú pomáhať domácnostiam a rodinám s ŤZP, a vraj budú zvyšovať aj príspevok na osobnú asistenciu. Zabudli však dodať, že osobám na vozíku osobnú asistenciu odnímajú, aby nebolo možné čo zvyšovať!
O ostatných absurdnostiach môžete prečítať v mojich predchádzajúcich blogoch.
Myslím si však, že právom sa pýtam kompetentných a predstaviteľov vlády a parlamentu,
-prečo iba ja nemám nárok na príspevok na auto, keď som maximálne aktívna?
-prečo iba ja nemám nárok spätne na príspevok na hygienu, keď som ten spor vyhrala na súde už 5-krát?
-prečo iba ja nemám právo na osobnú asistenciu?
Pýtam sa aj to, ako mám bez pomoci ďalej fungovať?
Pardon, zabudla som, že ich to nemusí trápiť, lebo poslanci majú nárok aj na dvoch asistentov, ale ja na vozíku ani na jedného!??
Pomáhať treba každému, podľa finančných možností štátu, ale prvoradý musia byť naši občania, ktorí do systému sami prispeli a nie z vlastnej viny sa dostali do ťažkej situácie, no napriek tomu chcú žiť, tvoriť, pomáhať iným a chcú byť prínosom pre spoločnosť.
PhDr. Mária Szegfüová
