Bohužiaľ taká je slovenská realita. Keď som sa vo veci zaujatosti posudkového lekára a korupcii obrátila na políciu, policajt sa ma pýtal či sa nebojím? Ja sa mám báť ? Veď polícia má chrániť poškodeného a obzvlášť toho, kto nahlasuje korupciu a nie opačne. Moja odpoveď znela jednoznačne: ja už nemám čo stratiť. Ale stále nechápem prečo sa mám báť ja??? Vyzerá to tak, že klamstvá, zaujatosť, ohováranie, nerovnaké zaobchádzanie, porušenie ľudských práv a legislatívy sú pre tých, ktorí sú pri moci samozrejmosťou. Veď Slovensko je štát v inom štáte, kde pre vyvolených platia asi iné zákony.
Apropo zákony. Najvyšší súd SR, obudsmanka, komisárka a iné orgány vyslovili, že v mojom prípade bol porušený princíp dobrej verejnej správy, boli porušené právne normy ako aj Ústava SR, či medzinárodné dohovory a dokumenty, o antidiskriminačnom zákone už ani nehovoriac. To že v mojom prípade je už pravidlom nedodržanie zákonných lehôt zo strany správnych orgánov už asi nikoho neprekvapí. Napriek všetkému korupcia kvitá naďalej a nadobúda čím ďalej tým väčšie rozmery.
Ako inak by sa dalo vysvetliť to, že správne orgány, ako napríklad úrad práce DS, či ústredie práce BA nerešpektujú rozsudky Najvyššieho súdu SR. Úradníci v rozhodnutiach a posudkoch očividne klamú a úmyselne zavádzajú? Veď keď lepšie prečítame niektoré ich rozhodnutia, zistíme že pravá ruka nevie, čo robí ľavá.
V roku 2009, 2010 som podľa nich mala ťažké postihnutie, následne v roku 2011 došlo k regresii stavu, bez hocijakých následkov na dolné končatiny, došlo k „uzdraveniu” !? Od januára 2012 som však vo vozíku, a zrazu nemám nárok na nič preto, lebo som už tak vážne postihnutá. Celé je to dôkazom toho, že robia čo chcú a konajú svojvoľne. Mohla by som pokračovať, ale zbytočne, chránia ich, aj keď zákony, aj etický kódex hovoria niečo iné.
Podľa etického kódexu sa od verejného činiteľa očakáva, že bude čestný, nestranný a výkonný a že bude plniť svoje povinnosti s vynaložením svojich najlepších schopností, spravodlivo a poctivo. Verejný činiteľ by mal byť zdvorilý v styku s občanmi, ktorým slúži. Pri výkone svojich povinností by verejný činiteľ nemal konať svojvoľne a na ujmu akejkoľvek osoby… atď.
Boj s korupciou v mojom prípade trvá už siedmy rok, počas týchto rokov som vyhrala 5 krát NS SR a niektoré veci aj dvakrát za sebou a ďalšie sú už opakovane na súde. Ale môžem vyhrať súdy aj 100 -krát, keď rozsudky nikto nemusí rešpektovať, môže to trvať aj donekonečna, alebo do konca môjho života.
Netreba veľa fantázie na to, ako by to bolo v opačnom prípade, keby som ja ako občan nerešpektovala rozsudky…..
Názov článku svedčí o tom, že píšem o korupcii, napokon som sa však dozvedela, že to nie je ani korupcia. Oznámili mi to kompetentní , ktorí sa s korupciou zaoberajú (Úrad vlády)… !?!
Nečudujme sa potom, že dôsledkom korupcie je všeobecná strata dôvery vo verejné inštitúcie, pocit bezvládia a ľahostajnosti, ktoré ohrozujú základy demokracie. Korupciu treba zastaviť na všetkých úrovniach, ale najmä vo verejnej správe, lebo vytvára priestor pre rozvoj organizovaného zločinu.
