Príspevok na opatrovanie možno poskytnúť osobe s ťažkým zdravotným postihnutím v prípade, ak stupeň odkázanosti je minimálne V. alebo VI. - t.j. odkázanosť na minimálne 8 hodín denne. Pre nižší stupeň postihnutia príspevok na opatrovanie nemožno poskytnúť.
Pri opatrovaní prevažuje pomoc v domácnosti z dôvodu, že táto osoba nedokáže vykonávať väčšinu činnosti, aj vzhľadom na jej postihnutie alebo vek. Zaujímavosťou je, že napríklad vo Švédsku opatrovateľská služba sa poskytuje iba od 65 rokov. Opatrovateľ na Slovensku (rodinný príslušník, alebo osoba v spoločnej domácnosti) namiesto tejto osoby vykonáva rôzne činnosti, ktoré táto osoba nezvláda. Účelom opatrovania je, umožniť, aby osoba ŤZP mohla zostať v domácom prostredí a nebola odkázaná na pobyt v sociálnom zariadení.
Pri osobnej asistencii je to iné. Ako aj zo samotného názvu vyplýva ide o asistenta, čo znamená, že nie asistent vykonáva všetky činnosti ale aj sama postihnutá osoba (samozrejme nie všetky), pričom jej osobný asistent pomáha, čiže asistuje. Tieto činnosti potom trvajú dlhšie, akoby ich vykonával asistent, ale účelom tejto formy pomoci je aktivizácia ŤZP osoby aj napriek handicapu.
S pomocou asistenta takáto osoba môže študovať, pracovať, vykonávať rôzne aktivity, ktoré bez pomoci inej osoby by nedokázala. Môže tak žiť nezávisle, podobne ako ľudia bez handicapu. Títo ľudia majú podobné túžby ako ľudia bez handicapu, tak isto majú právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, právo na integráciu. Majú právo slobodne rozhodovať o svojom živote, žiť zmysluplný život, žiť nezávisle, ako bežný občan.
Národné, medzinárodné legislatívy ako aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím plne podporujú integráciu týchto osôb do spoločnosti až inklúziu. Aby však svoje práva mohli aj uplatniť potrebujú pomoc iných osôb, a keď chcú žiť naďalej aktívne, treba im dať šance a plne ich podporovať, aby mohli študovať, pracovať, alebo jednoducho iba žiť život podobne ako predtým.
Napriek veľkému rozdielu však samotní pracovníci úradu práce a ústredia často ponúkajú osobám s ŤZP opatrovateľský príspevok. Hovorím z vlastnej skúsenosti, keď v čase, keď mi napriek skutočnosti, že som na vozíku mi odnímali všetky príspevky a tvrdili, že došlo k „zázračnému“ uzdraveniu, následne mi navrhli, aby som podala žiadosť o opatrovateľský príspevok, s tým by vraj nebol problém. Tvrdili, že aj keď som na vozíku, môj stupeň postihnutia je IV. (pričom opatrovateľský príspevok je možno priznať iba od V. stupňa postihnutia) a podľa posudkovej lekárky MUDr. Csík v Dunajskej Strede takáto osoba nepotrebuje ani jednu hodinu OA. Úsudok si urobte sami...
Samozrejme, že som opatrovateľský príspevok odmietla, veď vzhľadom na moje mnohé aktivity, tým že študujem na VŠ atď. som potrebovala asistenta a nie opatrovateľa. Nechcela som iba čakať, že niekto príde a urobí za mňa všetky činnosti, ale napriek handicapu, napriek každodenným bolestiam som chcela ostať maximálne aktívna a robiť činnosti, ktoré s pomocou inej osoby dokážem vykonávať, aj keď mi to trvá dlhšie.
Následne v odvolacom konaní však práve Ústredie práce v Ba sa vyjadrilo tak, že je veľký rozdiel pri príspevku na opatrovanie a príspevku na osobnú asistenciu.
Navyše uviedli, že väčšina populácie si tieto pojmy často zamieňa. Takže najprv pojmy opatrovanie a osobná asistencia si oni zamieňajú a vôbec nepochopia, alebo nechcú pochopiť rozdiel? a následne sa vyhovárajú na väčšinu populácie...
Z dôvodu objektívnosti uvádzam citát z ich vysvetlenia:
„Osobná asistencia ľuďom so zdravotným znevýhodneným navracia možnosť osamostatnenia sa a návratu do spoločnosti ako rovnocenných a plnohodnotných partnerov, ktorí sa z pozície pasívnych prijímateľov sociálnej pomoci dostávajú do pozície aktívnych organizátorov vlastného spôsobu života.
V bežnom živote si väčšina populácie filozofiu osobnej asistencie zamieňa s filozofiou opatrovania, človeka so zdravotným postihnutím seba stavia do role chorého a nevládneho človeka, o ktorého sa treba starať.
Osobný asistent je pravá ruka človeka so zdravotným znevýhodnením, ale predovšetkým za aktívnej účasti tohto človeka so zdravotným postihnutím. Osobná asistencia zabezpečuje ľuďom so zdravotným znevýhodnením v produktívnom veku možnosť sebarealizácie (v práci, štúdiu, v spoločenskom živote). Laicky povedané stáva sa rukami, nohami, očami ušami človeka so zdravotným znevýhodnením, nahrádza postihnuté časti jeho tela. Ľudia, ktorí majú osobnú asistenciu ju nedostali preto lebo sú ťažko zdravotne postihnutí, ale preto, lebo napriek ťažkému zdravotnému znevýhodneniu chcú a dokážu žiť životom, akým žijú zdraví ľudia so všetkými právami a povinnosťami.“
Na základe vyššie uvedeného výkladu však ostáva otázne, prečo nekonajú tak, ako to sami uvádzajú vo svojich rozhodnutiach? Alebo aj ústredie práce patrí medzi inštitúcie ktoré „vodu kážu a víno pijú“?
Napriek odkázanosti na vozík od apríla nedostávam ani jednu hodinu OA, napriek tomu, že sa snažím žiť maximálne aktívne napriek ťažkému handicapu, študujem na dvoch VŠ, pracujem, mám mnohé spoločenské, kultúrne, občianske, dobrovoľnícke a iné aktivity. Apropo žila by som, keby som mala od štátu uznané podmienky na integráciu na rovnakom základe s ostatnými...
Inšpiráciu ohľadom asistencie by sme mali čerpať napríklad zo Švédska, kde inštitút osobnej asistencie funguje na vysokej úrovni. Osobného asistenta tam môže robiť rodinný príslušník (nie každému a za každých okolností vyhovuje pomoc od cudzích ľudí, preto som toho názoru, že to má byť slobodná voľba postihnutého), sú im dané podmienky na integráciu a nie na exklúziu, ako sa o to snažia „odborníci“ v mojom prípade.
Je zaujímavé, že sami priznávajú, že preto mám asistenta, aby mi vo všetkom pomohol, všade ma vozil (lebo podľa nich ja už žiadne auto nedokážem šoférovať!? ale vraj je to len ľahký stupeň), tvrdia aj to, že podľa nich nedokážem sa hýbať sama ani na vozíku v bezbariérovom priestore (na bezbariérovosť čakám už 10 rokov!) potrebné hodiny na OA mi však nepriznávajú, pričom porušujú aj samotnú Ústavu SR, ktorá garantuje každému rovnako právo na prácu, právo na vzdelávanie atď.
Kým sa nezmení prístup kompetentných v tejto oblasti a posudkový lekár nebude mať osobnú zodpovednosť za svoje konanie, ťažko môžeme očakávať zlepšenie v tejto oblasti. Veď keby sociálny pracovníci konali v súlade s etickými princípmi sociálnej práce, vedeli by, že musia dbať na to, aby nikdy nedošlo k porušeniu práv tejto zraniteľnej skupiny.
PhDr. Mária Szegfüová
