K horárni Topoľové chodí dokonca aj mestská hromadná doprava. Včera som sa tam dostal po dlhom čase a bol som uchvátený tým, čo som videl.
Z Vrakune som prešiel cez Podunajské Biskupice na neslávne známu výpadovku, z ktorej som pri predajni všetkého pre dom a záhradu odbočil doprava na cestu miznúcu v diaľke v zovretí polí a stromov. Po tejto ceste som sa dostal na Lieskovec – úžasné staré budovy tu majú prenajaté a prerobené rôzne firmy, no videl som aj do okien domov, kde bývajú ľudia. Autobus tu chodí cez týždeň tak raz za hodinu. Pokračoval som ďalej a míňajúc úžasné hnojisko (Kde inde v Bratislave môžete ucítiť pach hnoja?) a výrobňu biliardových stolov na Ketelci obkolesený poľami prišiel som k bufetu na konci sveta. Koniec sveta predstavovala autobusová zastávka mestskej hromadnej dopravy, autobus cez týždeň chodí asi štyrikrát za deň. A aj tu bývajú Bratislavčania. Rozmýšľam, aké je to vracať sa večer z mesta domov popri poliach a lesoch.
Za závorou so značkou zákaz vjazdu prišlo ale to najlepšie. Voľne pobehujúce kone, dve kozy na ceste, mačka umývajúca sa v mláke a vôňa pokosenej trávy v žiare zapadajúceho slnka ma úplne uchvátili. Aj toto sa dá nájsť v našom hlavnom meste! Škoda len, že som nemal fotoaparát.
Vydal som sa ďalej smerom k mestu po modrej značke náučného chodníka. Ocitol som sa v zajatí lužných lesov na tichej a opustenej ceste, ktorá jediná pripomínala blízkosť civilizácie. V tichu tohto sveta sa z celého hrdla prekrikovali skupiny vtákov. Zišiel som zo značky, ktorá mierila k dunajskej hrádzi. Neoznačenou cestou som pokračoval ďalej po hranici chránenej oblasti Dunajské luhy až k spaľovni všetkého bratislavského odpadu. Uvedomil som si, že som ako na hranici, kde musí človek zanechať všetku špinu mesta, aby mohol vstúpiť do (takmer) neporušenej prírody a keď sa vracia, mestský prach sa naňho chtiac-nechtiac aj tak nalepí.
Len kúsok od sveta plného honby za ziskom, výfukových plynov a hluku som našiel svet ticha, pokoja a krásy. A bolo mi v ňom veľmi dobre. Nájdite ho aj vy.
