Až na cintoríne som si uvedomil, že si nás opustil. Keď pomaličky spustili rakvu a začali na ňu padať prvé hrudy hliny, po prvý krát som začal plakať. Stále si živo pamätám, ako som sa chcel vtedy ocka opýtať „prečo“?! Keď som sa vtedy na neho pozrel zo svojej detskej perspektívy, videl som ako sa mu po lícach kotúľajú slzy. A keď si ma svojou mocnou, mozoľnatou, baníckou rukou pritisol bezmocne k sebe...vedel som, že mi odpoveď nedá.
Vraveli mi, že čas je najlepší lekár. Ó, ako sa len mýlili všetci tí, ktorí ma o tom chceli presvedčiť! Spomínam si na prvé Vianoce po Tvojom odchode (a vlastne aj doteraz - ich slávnostný ráz je zatienený Tvojou „neprítomnosťou“), ako sme stáli pri štedrovečernom stole a nikoho nezaujímali darčeky pod stromčekom. Ako boli cez slzy prednášané modlitby pred, a po jedle, pretože na jednom mieste bol prázdny tanier a tvoja fotka prepásaná čiernou stuhou.
Tá Tvoja fotka. Možno to bolo kôli tomu, že sme sa na seba tak veľmi podobali, ale bola to Tvoja fotografia, ktorá ma sprevádzala cez celý môj život. Mal som ju vždy blízko seba. Doma, na internátnej izbe... Keď som v živote zlyhal, padol, sklamal... keď som nevedel ako v živote ďalej, vždy som pozrel na Teba a kričal som: prečo Ty a nie Ja! V smútku a žiali dvíhal päste a „hrozil“ nimi nebu. Aj vtedy som ich dvíhal, keď mamka desať rokov po tom ako si odišiel, dostala pri Tvojom hrobe infarkt. A rovnaký scenár bol i pri jej druhom infarkte – vtedy som skoro o ňu prišiel... Našťastie to už moje telo nedokázalo ďalej niesť a vypovedalo službu. Bola to podobná udalosť ako pri Tvojej smrti: Tebe nedokázali lekári počas trinástich rokov zistiť, že Ti hrubne srdiečko... u mňa si „len“ pomýlili diagnózu a namiesto infekčnej mononukleózy mi diagnostikovali hnisavú angínu. Keď ma potom v Poprade hospitalizovali a napojili na infúzie, z toho čo mi povedal primár som bol veľmi smutný. Nie z toho, keď mi oznámil, že mám poškodenú pečeň a slezinu. Vravel, že keby som prišiel o pár dni neskôr, tak by mi nebolo pomoci... Ale ani z toho som nebol smutný. Smutný som bol z toho, že len niekoľko dní ma delilo od nášho spoločného stretnutia a ja som o ton nevedel. No musím sa Ti priznať, že som ešte na to nebol pripravený – veď toľko som toho v živote pobabral, čo som ešte musel napraviť. Vtedy som si spomenul na Tvoj darček, ktorý si mi poslal k mojim osemnástim narodeninám. Nevieš ktorý? No predsa ten, že som konečne pochopil, prečo si Boh vzal Teba a nie mňa. Bolo to vtedy, keď som na svoju osemnástku vybral z knihovničky Sväté Písmo a z dlhej chvíle si v ňom listoval, až som narazil na tento text: Spravodlivý, aj keď zomrie predčasne, bude v pokoji. Veď ctihodná staroba nespočíva v dlhom živote, ani sa nemeria počtom rokov. Ale rozvaha – to sú šediny pre človeka, život bez poškvrny – to je vek pokročilý. Stal sa dokonalým v krátkom čase, vyplnil dlhé leta, jeho duša bola milá Bohu, preto sa ponáhľal vyviesť ho spomedzi neprávosti. Ľudia to videli, ale nechápali... (Múd 4, 7-14)
Vtedy ako by mi dal niekto facku. Viem, že to bol Tvoj darček a bol krajší než všetky čo som dostal. Čítal som ho dva, tri desaťkrát...dookola. Áno, veď tých trinásť rokov čo si bol s nami si vyplnil vzorným životom. Ako dobrý syn, kamarát, brat, študent...inak vieš o tom, že z tej poslednej písomky z ruštiny si dostal jednotku? Už viem, prečo si odišiel. Ja ešte musím mnoho napraviť, aby som mohol umrieť s pokojom v duši.
O chvíľu budú „dušičky“ a ja znovu prídem na návštevu k Tvojmu hrobu. A ako vždy pohladkám miesto kde ležíš a do zamrznutej zeme vtlačím prstom kríž. V duchu Ti porozprávam čo mám nové. Asi to znie hlúpo, no som si istý, že ma počuješ. Tak ako keď som ti rozprával o svojej prvej láske, o tom čo ma v živote trápilo, že som urobil „matury“ a vzali ma na „výšku“... vždy som cítil akoby si stál vedľa mňa. Viem, že ti je už dobre. Nič Ťa neťaží – ak nepočítam tie dva tony zeme, čo máš na hrobe. Prepáč, to bol len pokus o vtip. Aby som aspoň v krátkom poryve smiechu získal čas na utrenie sĺz pre ktoré nevidím na monitor. Ja viem Jarko, že nemám dôvod plakať. Len vieš...nám čo sme tu ostali je niekedy dosť ťažko. Chýbaš mi! A ešte by som...
Ale to si povieme keď sa najbližšie stretneme. Verím, že keď prejdem oponou života, budeš jedným z prvých čo ma príde uvítať. Nenechaj ma dlho čakať, lebo sa na Teba veľmi teším. Toľko Ti toho chcem povedať! Ale to až potom... veď budeme mať pred sebou celú večnosť a tak si vynahradíme všetko to, čo sme nestihli tu na Zemi. Tak teda ostávaj s Bohom.
S láskou, Tvoj milujúci brat.
