S poľutovaním musím skonštatovať, že moja osobná skúsenosť s nimi je viac ako tragická. Prvá negatívna skúsenosť sa viaže s mojim skorým detstvom, kedy pričinením lekárky mi zomrel brat. Tragickosť tohto príbehu nespočíva len v tom, že o život prišiel mladý, len trinásť ročný chlapec. Tragický bol prístup lekárky a totálne profesionálne zlyhanie. V októbri 1989 prekonal brat osýpky a v januári ďalšieho roku (zrejme) chrípku. Keď ho mamka priviedla do ambulancie a povedala doktorke, že cez víkend mal vysoké horúčky, aby sa na neho pozrela, ctená lekárka sa ani len neunúvala popočúvať ho stetoskopom a vyšetriť ho. Ani si nestihol dať dole vetrovku a ona ich odbila tým, že nemá simulovať a pekne ísť do školy. Takých prípadov má denne desiatky a simulanta rozpozná ihneď. Mamke neostávalo nič iné, ako zájsť do ZŠ za riaditeľkou s prosbou, aby mohol ostať doma aspoň pokiaľ mu neklesnú horúčky. Nakoľko bol brat výborným žiakom a nestalo sa aby v škole chýbal, riaditeľka prosbe vyhovela.
O dva mesiace neskôr súdna pitva v Košiciach ukázala, že mu hrublo srdiečko a detská choroba spolu s neliečenou chrípkou dokonali dielo skazy. Podľa posledných informácii ktoré mám, si táto lekárka veselo žije v Rakúsku a zjavne ju netrápi, že jej bývalý pacient aj jej pričinením má už sedemnásť rokov trvalé bydlisko na našom cintoríne...
Druhou nepríjemnou skúsenosťou bolo zistenie, že pokusy sa konajú nie len na zvieratách, ale aj na ľuďoch. Veď ako ináč nazvať fakt, keď vám lekár predpíše liek na odskúšanie, ktorý vám natrvalo poškodí zdravie. V Amerike naň zomrelo niekoľko desiatok ľudí a mamke odvápnil kosti. A to ho nevybrala plnú dávku, nakoľko jej bolo z neho zle. Potom je už trošku neskoro volať domov a nariadiť jeho okamžité vysadenie. A rovnako neskoro, ba až cynicky je pacientovi potom povedať: „Prepáčte, ale stalo sa. Dúfam, že sa nehneváte.“
A ďalší prípad. Je alarmujúce ak (ne)odborný lekár prehliadne chorobopis pacienta a akosi si nevšimne, že pacientka má hypertenziu a on jej nariadi injekcie, ktoré mali pomôcť jej kĺbom. To by nebolo nič zlé, avšak tieto injekcie tak zdvihli tlak a spustili taký proces, že bola nutná jej hospitalizácia. Chodil som k nej každý deň a niekedy som ju našiel v takých bolestiach, že na druhý deň, keď sa jej trošku uľavilo, ani nevedela, že som bol pri nej. A „záujem“ personálu? Chlad, ignorancia, podráždenosť... avšak len do tej chvíle pokiaľ sa nedala obálka s určitým obnosom – povedzme všimného. Potom sa prístup a starostlivosť rapídne zmenili k lepšiemu.
To som už ale nemohol postrehnúť, lebo o pár dni neskôr som sa sám ocitol v nemocnici. U mňa si lekárka pomýlila diagnózu, veď mýliť sa je ľudské. V medicíne sa nevyznám, ale akosi stále neviem pochopiť, ako len môže jeden odborný lekár nerozpoznať angínu od infekčnej mononukleózy. Prišiel som k lekárke v pondelok, tá ma odbila že ide o angínu, predpísala penicilín a v piatok ma objednala na kontrolu. V živote som neschudol za päť dní desať kíl. Nemohol som prehĺtať vôbec nič. Pri posteli som mal pohár, kde som vypľúval sliny, lebo ani tie som nemohol pre neznesiteľnú bolesť prehltnúť. Celý týždeň sa pri mojej posteli striedali nonstop ocko, brat, sestra. V ruke rúrka, ktorú mi chceli v najhoršom prípade vraziť do hrdla, aby som sa nezadusil aspoň kým príde sanitka. K lekárke nešli, lebo jej verili. Dnes už vedia, že to bola chyba.
Po príchode na kontrolu sme dostali všetci vynadané v akom som stave. A keďže vrana vrane oko nevykole, po prijatí na infekčné oddelenie samozrejme, že sa lekár nepýtal či pochybila doktorka, ale kde sme doteraz boli.
Týchto prípadov je oveľa viacej. Nie sú to príbehy vymyslené. Sú skutočné a až prebolestne prežité. Klincom do rakvy bola moja nedávna skúsenosť z jedného vyšetrenia. Nie je nič horšie, ako keď sa na vás po niekoľko hodinovom čakaní v čakárni, vyzúri najprv frustrovaná zdravotná sestra a potom zakomplexovaný lekár. Keď som vstúpil do ambulancie, komunikoval so mnou ako s najväčším vyvrheľom, ktorý nemá nič iné na práci než otravovať pána doktora. Po troch minútach jeho vrieskania som bol už-už pripravený zvrtnúť sa, buchnúť dverami a kašľať na celé vyšetrenie. V tom sa ma ale opýtal na to kto som - čo som. Keď som mu na to odpovedal a keď vyšiel najavo aj istý spoločenský štatút, ktorý mi z toho plynie, akoby som švihol čarovným prútikom. Prečo som to vraj nepovedal hneď a okamžite som mal urobených niekoľko vyšetrení a v ruke stískal odporúčania k ďalším lekárom. Keď som odtiaľ odchádzal bolo mi z toho na zvracanie.
Možno sa teraz pýtate, čo tým vlastne sledujem. Primárnym cieľom nie je poukázať na to, že všetci lekári sú zlí a neodborní. To by bola hlúposť a obrovská lož. Poznám aj mnoho svedomitých doktorov, ktorí sú svojej práci oddaní a pred ktorými sa v hlbokom rešpekte a úcte skláňam. Ale práve tieto príbehy majú poukázať aj vám drahí lekári a lekárky, že zdravotníctvo je oblasť, kde sú omyly neprípustné viac, ako kdekoľvek inde.
Ak je v školstve učiteľ, ktorý je človekom nie na svojom mieste, z dieťaťa urobí maximálne polovičného hlupáka. Lebo čo ho nenaučí on, naučí ho sám život, alebo iný pedagóg. Ak však je v zdravotníctve lekár a k tomu ešte odborný, ktorý tam nemá čo robiť, ktorý nežije svojmu poslaniu a lekárske povolanie ako povolanie nevníma, ale berie ho len ako obyčajnú prácu... výsledky sú neraz tragické. Je totiž katastrofou mýliť sa v diagnózach, či určovať zlú liečbu. No rovnako neprípustné je chovať sa k ľuďom ako k dobytku. Drahí doktori, vy ste lekári a nie zverolekári, tak prosím skúste niekedy brať na to ohľad.
Preto, všetkým vám, ktorí svoju lekársku misiu vykonávate nie ako poslanie, ale ako prácu pripomínam, že v prísahe ktorú ste niekedy skladali, ste sa zaväzovali chrániť ľudský život. Ale ruku na srdce. Nie vždy je to tak. Nečudujte sa potom, ak o vás budú ľudia hovoriť, že ste len predĺženou rukou smrti...
