Na Slovensku platí „jazykový zákon“, ktorý môže trestať ľudí za ich nespisovnosť. Áno, možno by som bol potrestaný i ja. Viem, že robím gramatické chyby a niektoré slová sú nespisovné. Preto radšej rozprávam ako píšem. Vtedy sa nemusím trápiť s čiarkami a ypsilonmi. Ale dôvodom na napísanie tohto článku bolo čosi iné. Možno sa až príliš zameriavame na štýl a podstata slov nám uniká.
Ako som v úvode spomenul, človek za deň povie obrovské množstvo slov. Podľa istých vedcov ich za deň povieme okolo 800 000. Avšak žiadna štúdia sa nevenovala tomu, koľko z týchto vypovedaných slov myslíme aj úprimne. Predstavte si klasickú situáciu. Muž a žena po dvadsiatich (to už preháňam), dajme tomu desiatich rokoch manželstva. Ležia spolu v obývačke. On pozerá televízor, ona napríklad číta knihu.
Ona: „Miláčik, ľúbiš ma ako na začiatku?“
On : „Drahá, jasne že Ťa ľúbim, každým dňom stále viac!“
Ona : „Aj ja Teba Ty môj Chrústik!“
Ona si myslí: „Povedal, že ma ľúbi. Ale pred desiatimi rokmi bol úplne iný. Romantický, nežný, trávili sme spolu každú chvíľu a teraz je jeho „ženou“ krčma a televízor! Povedala som, že ho ľúbim, lebo ho mám rada a nechcem, aby sa trápil, aj keď už to nemyslím až tak vážne.“
On si myslí: „Veď ju milujem, to sa ma stále musí na to pýtať? Veď vždy má narodeniny jej kúpim kvety, zatiaľ som na to nezabudol – na rozdiel od iných manželov. Mám ju rád, len by sa tiež mohla sem-tam opýtať, čo ma trápi, tak by som nemusel vysedávať v krčmách! Mám ju rád, ale už to nieje ako niekedy.“
Preto prajem všetkým Vám úprimnosť vo vzťahu. Dúfam, že o desať, dvadsať, sto rokov nebudem musieť povedať milovanej osobe ani jedno slovo, ktoré by som nemyslel naozaj úprimne. Preto, vždy keď poviem: „Milujem Ťa!“, tak to tak je a basta! Budem Ti to opakovať stále a donekonečna, pokiaľ to bude úprimné. A rovnako to čakám aj od Teba...
