Napriek oficiálnemu oslovovaniu v škole „súdruh učiteľ“ a „súdružka učiteľka“ im miestni väčšinou hovorili pán rechtor a pani rechtorka a považovali ich za niečo viac. Nie preto, že by mali viac, ale preto, že viac vedeli. Paradoxne, najváženejšie panie rechtorky z prvého stupňa základných škôl (v tých časoch bola feminizácia školstva zrejme na vrchole) väčšinou nemali vysokoškolské vzdelanie. Ani vtedy však neboli slovenskí učitelia platení podľa zásluh – a ani predtým a už vonkoncom nie potom. Napriek tomu si ich obecné spoločenstvo vážilo.
Dnes, ak nemajú vysokú školu a pedagogické minimum, učiť nemôžu. A predsa ich spoločenský status padol ešte hlbšie ako ich finančné ohodnotenie. A to je chyba nás všetkých - vládnucich garnitúr, učiteľov i celej spoločnosti. Na vzdelanie sme sa prestali pozerať s úctou. Určite aj preto, že vysokých škôl a univerzít je toľko, že nejaký ten diplom môže získať pomaly každý Slovák. Teda, ak na to má.
Vinu na znevážení učiteľského stavu nesú do značnej miery aj rodičia. Prísnosť a vyžadovanie sa dnes neveľmi nosí.
Učitelia si, samozrejme, zaslúžia lepšie výplaty. Problém úrovne slovenského školstva, žiaľ, nie je vo výške platov učiteľov. Ten je vo vzťahu spoločnosti ku vzdelaniu.
Nuž, slovenskí rechtori to nemali a zrejme ani nebudú mať ľahké. Ani v čase volieb. Ako svojho času napísal Gustáv Zachenter Laskomerský v poviedke Rechtor vo volebných rozpakoch: „Keby som mal taký reber, ako mávajú pastorovia vo viniciach, ale vysoký, vyškriabal by som sa naň a hľadel by z tej výšky ako vták knofta na tú našu milú vlasť v čas volieb. To by bol za obraz! Takto hundral rechtor Motýľ. Súc priateľom prírody, miloval vrúcne i svoj národ. Sompernádom, ako on pomenúval politické hlúposti — na ktorých lipnú ľudia s takou húževnatosťou — sa vyhýbal. Nuž ale to tak často býva, že to, čo hľadáme, pred nami uteká, a čomu sa vyhýbame, to sa nám práve nastrkuje.“
Ak sa vám blog páčil, môžete zaň zahlasovať na vybrali.sme.sk. Ďakujem.
