Program WaT ( Work and Travel ), nám teda po zdĺhavých vybavovačkách umožnil odísť na celé leto do Ameriky. Mohli sme 3 mesiace robiť a 2 mesiace cestovať. Doba kedy sme sa vybrali do USA nebola najvhodnejšia po útoku na dvojičky WTC. Na letiskách sa ku nám správali ako ku batožine. Vytipovali si nás,vyzuli, prehladali...nič príjemné to nebolo! Všetko to ale stálo za tú cestu do Ameriky! Po príchode na letisko v Seattle sme sa dopravili na miesto, kde sme mali pracovať. Bol to obrovský prístav nákladných a priemyselných lodí. Až sme vyliezli na tú, ktorú sme mali v inštrukciách, zarazili nás slová supervizora. Povedal: „ Vitajte na lodi, o 4 dni vyplávame na Aljašku “ V inštrukciách žiadna Aljaška písaná nebola, mali sme pracovať v prístave s rybami!...O to viac nás to potešilo a miesto toho aby niekto namietal, všetci sa spokojne usmievali. Bol to neskutočný zázitok už len stáť na lodi v ďalekej Amerike! Správa o Aljaške bola teda absolútne nečakaná ale o to famóznejšia. Po 4 dňoch sme sa teda vybrali plný očakávaní na ďalekú Aljašku. Počas tej doby sme si zvykali na mierne kolísanie lode. Celých 12 dní plavby sa na lodi pracovalo 24hodín denne. Stroje na spracovanie rýb, obrovská mraznička a baliaca linka sa museli poskladať. Príroda okolo bola nedotknutá, žiadne budovy, žiadne bláznivé arabské projekty. Loď, ktorá sa plavila do zálivu Bristol Bay kopírovala pobrežie Kanady, neskôr sme sa vydali na šíre more. Po 4 dňoch na šírom mory z nás boli skusení námorníci. Kým sme došli na miesto, kde sme mali začať zarábať naše prvé veľké peniaze, všetko bolo TIP-TOP. Stroje fičali, mrazák bol schopný za necelú hodinu zmraziť stovky rýb. Caseup, ktorý bol pod mrazákom v podpalubí ryby zabalil, označil a mohli sa exportovať .
Naša plávajúca továreň Snopac Innovator teda dorazil na miesto. Boli sme prekvapení koľko lodí bolo okolo nás, a nielen lode! No viac vtákov som pokope ešte nevidel. Obrovské biele čajky boli všade, živili sa rybým odpadom z lodí. Asi najväčší zážitok na Aljaške je zažiť polárnu žiaru. Tajomné svetelné divadlo odohrávajúce sa na oblohe! Všetko to sprevádzal zvuk pripomínajúci bzukot včely okolo vašej hlavy. Čo nás ešte prekvapilo, bola japonská loď, bol to obrovský mrazák. Zmestilo by sa tam aj najväčšie nákupné centrum. Na druhej strane lode kotvili menšie, ktoré nám nosili ryby od ešte menších lodí. Zoskupenie od najväčšej po najmenšiu mi pripomínalo ruské matriošky. S prácou sme teda mohli začať.
Chvíľu trvalo kým si na prácu s mazlavými rybami všetci zvykli. Taktiež rybacina bola pre niekoho spočiatku ťažkým bremenom. Netrvalo ale dlho a boli sme v každodennom kolobehu. Vôbec sme si nevšimli, že na Aljaške je takmer celý deň svetlo. Možno štyri hodiny slabej tmy nám dávalo najavo, že je noc. Okolitý svet však nikoho v tom čase nezaujímal. Bodaj by! Pracovali sme v 3 smennej prevádzke 16 hodín denne po dobu 3 mesiacov. Spali sme možno 6 až 7 hodín denne. Strava bola výborná, cítili sme sa ako na výletnej lodi po Karibiku. Možno pre mňa až moc, pribral som +10kg a moje „slipy“ to nevydrzali. Každé jedny som si musel narezať aby som sa do nich napratal.
Moja práca spočívala v tom, že som rybám „odsekával hlavy“. Bola to funkcia Header. Všetko čo som musel spraviť bolo položiť ryby správnou stranou a na správne miesto. Ľuboš pracoval v Caseupe, teda balil zmrazené ryby. Funkcie na lodi boli rôzne, od supervizorov až po kapitána lode, ktorý sa od práce veľmi nepretrhol. Počas dní, kedy bolo roboty menej sme buď vyspávali, pozerali filmy, alebo hrali stolný futbal. Loď bola veľká, mali sme aj heliport. Kto by to bol povedal, bytky na lodi sa stali čoraz obľúbenejšími medzi neprisôsobivými ľudmi. A tak helikoptéra premávala dosť často aby týchto ľudí dostala čo najďalej. Zásobovala nás tiež energiou z domova. Dostávali sme listy plné pozdravov a otázok...
Obaja sme sa mali dobre, celé 3 mesiace sme sa na robotu nesťažovali. Kto by sa sťažoval na týždenný plat, ktorý sa vyrovnal lepšiemu, mesačnému na Slovensku? Boli to pre nás neskutočné peniaze, no o to viac sme si ich vážili.
Počas pobytu na lodi sme rozmýšlali ako s nimi naložíme. Bol to predsa Work and Travel program, a bolo rozhodnuté! Bola to príležitosť spoznať niečo nové.
Jedného dňa ku nám ryby prestali chodiť. Bol to signál, že je koniec sezóny a my sa môžeme pobrať do Seattlu. Celkovo sme teda kotvili v troch zálivoch Aljašky. Cesta do prístavu bola opäť dlhá, ale vracali sme sa s úplne inými pocitmi a zážitkami. Ani naše vrecká už neboli prázdne...Ešte jedna vec bola na spiatočnej ceste nečakaná. Bolo to niekde v okolí Kanady, keď sa na loď rútila luxusná jachta. Na tej boli samé ženy! Na tom by nebolo nič neobyčajné...Jedna z nich, ale presne vedela čo treba vystrčiť...jej prednosti! Bolo to niečo čo sme na lodi nevideli 3 mesiace...a tak nás to samozrejme zabavilo a potešilo.
Po niekoľkých dňoch, keď už bol prístav na dohľad sme si uvedomili čím všetkým sme prešli. Vážili sme si každý jeden zarobený cent. Konečne sme mali skúsenosti s ozajstnou prácou!
Celkovo sme mali z Aljašky úplne iné pocity ako keď sme sa tam plavili. V mojej predstave bola Aljaška večne zamrznutým a vzdialeným miestom. No dnes už viem, že v lete počas sezóny je tým najkrajším prírodným divadlom. Určite tak ako aj my tam uvidíte metrové či až dvadsať- metrové kosatky, orlov vznášajúcich sa nad hladinou mora, medvede, bobrov či sobov...Snáď si aj vy všimnete, že na mnohých miestach Aljašky platia zákony nedotknutej prírody: Čo spadne to tam aj zostane!
Na Aljašku sa raz vrátim! Nepôjdem tam ale pracovať, bude to ďalšia nezabudnuteľná návšteva tej najkrajšej a najvzdialenejšej Zeme!
Fotky som uložil na www.kamdosveta.sk
