Toto nádherné miesto bolo iba nedávno označené a sprístupnené, a teda ho veľa ľudí ani nepozná. Keď som zahliadla fotku s lavičkou a krásnym výhľadom ktorý koloval po internete, musela som sa sem proste vybrať.
Nečakala som nával turistov a tak aj bolo. Ak mám byť úprimná, stretli sme iba jednu dvojicu počas celej turistiky. To je teda niečo pre mňa. Jedinú spoločnosť nám robili medvede, ale k tým sa ešte dostanem neskôr.
Parkujeme pri Dobšinskej ľadovej jaskyni na úplne prázdnom parkovisku. Je tu jedno platené - 3€/deň, alebo jedno neplatené. Parkujeme na neplatenom hoci dnes by to bolo asi jedno keďže že je pondelok a jaskyňa dnes otvorená nie je. Nikde ani duše, jedine krásny východ slnka a mrazivý vzduch nám robí spoločnosť. Východiskom na túto túru kľudne môže byť aj Telgárt (vraj odtiaľ je trasa najjednoduchšia) alebo Čuntava. Pre mňa je okolie Dediniek a Dobšinej jedno z najkrajších a najfotogenickejších miest na Slovensku. Ja viem, že tu nie sú hory....ale na horách nikdy nezažijete takú krásnu jeseň ako na kopčekoch v tomto okolí.
Pri autobusovej zastávke hneď vedľa peknej fontány v ktorej ešte nestihla zamrznúť voda, na zahriatie vyťahujeme lapošku. Odpijeme si z nejakej svadbovice z roku 2018...no hrôza. Skúšame teda druhú, tentoraz overenú, ktorá ihneď zahreje a my sa vyberieme smerom k Nižnej záhrade po žltej. Absolútne netuším čo si mám pod týmto názvom predstaviť.
Zo začiatku trasa vedie popri hlavnej ceste, ale keďže je ráno a premávka žiadna, tak to nie je až také nepríjemné. Čoskoro prichádzame k ranču a odbáčame po žltej doľava. Hoci nás tu čaká elektrické oplotenie môj parťák rýchlo vyrieši tento problém a bezpečne sa dostávame na turistický chodník za plotom.
Čaká nás príjemná cesta v lese a na lúke. A hoci je mrazivo, svižnejšie tempo nás zahrieva.
K tabuli Nižná záhrada sa dostávame do hodinky a neďaleko nás čaká prvé vyhliadkové miesto s lavičkou. Bola som pár minút v pomykove, či sme už na tom Borovniaku keď je tu lavička, čoskoro však zisťujeme, že tých lavičiek je tu požehnane. Mimochodom fantastický nápad....
Pokocháme sa výhľadom, prežijem svoje prvé pristátie na zadku potom čo som sa pošmykla na lístí a ide sa ďalej po červenej. Začíname mierne stúpať až sa dostaneme k smerovej tabuli na Strmú prť. Rozhodneme sa vybočiť z naplánovanej turistickej trasy a vybrať sa tam. Ako ste si už určite podľa názvu domysleli, ide sa tam strmo hore. :-)
U mňa teda už vládne náladička hladoša, takže sa snažíme tých 10 minút skrátiť na minimum a dostať sa k vyhliadke čo najskôr. Hoci sem vyšľapem ufrflaná, pohľad na ďalšiu lavičku mi ihneď zlepší náladu. Nachádzame sa vo výške 1199m a je odtiaľto nádherný výhľad na Kráľovu hoľu. Veď posúďte samy...
Sadáme na lavičku, ohrievam sa na slniečku a vyťahujeme jednohubky zo včerajšej oslavy. Hoc nevyzerajú až tak vábivo púšťame sa do nich...veď viete ako to je. Hlad je najlepší kuchár :-)
Pod Strmou prťou je aj takýto altánok na posedenie, tiež s výborným výhľadom na okolitú sfarbenú prírodu.
Kým sa dostaneme Pod Ondrejisko aj za kus zapotíme....Hoci na tabuli nám to malo trvať iba hodinku, trvalo to o hodne viac a to sme veľmi nezastavovali. Mimochodom vedeli ste, že táto trasa od Nižnej záhrady je značená ako diaľková trasa cez ktorú prechádza aj Cesta hrdinov SNP? Čo sa týka nášho cieľa - Borovniaku - viaže sa k nemu pár nejasností. Niektorí ho nazývajú aj Ondrejiskom, hoci Ondrejisko je o niečo nižší kopec vedľa. Tiež sa líšia údaje o výške tohto kopca - rozdielom je pár desiatok metrov.
Tak či onak...na Borovniak (zostaňme pri oficiálnom názve) to máme spod Ondrejiska nejakých 35 minút poriadne strmo hore kopcom. Výhľad zvrchu nám ale vyráža dych. Okrem dvoch lavičiek a dreveného kríža, ktorý sem bol vyvezený v roku 2020 je ešte jedna nižšie posadená lavička s neuveriteľným výhľadom na Kráľovu hoľu a Stolické vrchy. Tatry máme tiež ako na dlani a pohľad na Slovenský raj sa tiež nenechá zahanbiť....
Na tomto mieste, vo výške 1270m stretávame prvých turistov :-) Nie je nám moc do reči, fúka ohromne studený vietor a napriek vrstvám ktoré mám na sebe mi odmŕzajú končatiny. Ani parťák, ktorý nemá extra cit na fotenie mi nezlepšuje náladu :-) Púšťame sa teda cestou späť.
Zvažovali sme či spravíme okruh alebo nie...Ale keďže s takým vetrom sme nepočítali rozhodli sme sa po tej istej trase vrátiť k autu. Viete sa ako hovorí..človek mieni, Pánboh mení. V našom prípade to upravme kúsok: "Človek mieni, parťák mení." :-) Pri Nižnej záhrade kde máme pauzu sa ma môj parťák snažil presvedčiť, že neďaleko na online mape vidí ruiny. A že to určite budú ruiny nejakého hradu. Povzdychla som si, bolo mi hneď jasné že ruiny hradu tam nebudú, ale keďže sme mali celkom slušný čas a slniečko ešte svietilo ostošesť, rozhodla som sa že privolím na tento plán B a zájdeme sa tam pozrieť. Vraj 200 metrov...samozrejme to nebolo 200metrov, to len môj parťák nevie čítať z turistickej mapy :-) Po takmer kilometri prichádzame k ruinám....Nuž aj keby som privrela obe oči tak by som v tejto stavbe ruiny hradu nevidela....
Po škaredom pohľade na môjho spoločníka, po ktorom by možno aj medveď zutekal hľadám náhradnú trasu aby sme sa po tom obrovskom kopci z ktorého sme sa práve spustili nemuseli vracať späť :-) Nič iné nám nezostáva iba sa vybrať po žltej a neskôr po modrej Pod Hanesovou I a II. Cestičku na lúke čoskoro vystrieda hustý les....a medvedie stopy.
Nuž vracať sa nám nechce, tak s malou dušičkou a v sprievode pokriku "Ho héééj Maco, ho héééj" sa predierame tmavnúcim lesom, hustými kríkmi a obzeráme sa viac za chrbát ako pred seba...Áno, začalo sa stmievať a my počujeme zvuky lesa. A nie...nemáme pri sebe rolničku, iba Dvojnohého plašiča medveďov ktorému robí spoločnosť dievčina s takým adrenalínom v krvi, že ak by sa niekde ten medveď zjavil, tak hodím šprint ako nikdy....
Ešte dokonca aj takéto jaskyne boli na okolí. Tu sa teda tie medvede musia mať ako v raji....:-)
Po neuveriteľne dlhej trase v pološere (možno pôsobil adrenalín a celé to trvalo len polhodinku) nás les "vypľul" pri Dobšinskej ľadovej jaskyni odkiaľ cesta vedie po oficiálnom chodníku k jaskyni po asfaltke....
Nuž poviem vám....pohľad na moje auto na parkovisku ma zahrial pri srdci....Hoci o zahriatie sa postaral aj ten adrenalín v lese :-)
Aby som to zhrnula, dali sme trasu: Dobšinská ľadová jaskyňa - Nižná záhrada - Strmá prť - Pod Ondrejiskom - Borovniak - odtiaľ späť na Nižnú záhradu - odtiaľ sme odbočili na Pod Hanesovou I a II až sme sa dostali po modrej späť k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Celá trasa nám zabrala aj s prestávkami skoro 8 hodín, dokopy to bolo 18km a prevýšenie 1023m. Trasa patrí medzi tie náročnejšie aj kvôli dĺžke. Kopce sa striedajú s klesaním, takže až tak vás to prevýšenie neunaví. Okolie sa hemží medveďmi....tak si zoberte aspoň tú rolničku. Alebo si pripravte repertoár obľúbených pesničiek a silné hlasivky....:-)
