Časť z „Kníh poviedok“
Bytosť
Spisovateľ bol len jednou postavou spomedzi mnohých jeho noviel. Natoľko, že fyzicky už ani neexistoval, alebo presnejšie, to čo identifikujeme ako ľudské telo, tých sedemdesiat osemdesiat kíl mäsa (z toho 70 % tekutín) len vegetoval, nebolo v tom už nič plánované, žiadny rytmus. Keď mal chuť, tak jedol, keď bol ustatý, tak spal (približne každý druhý deň). Vonkajší svet ho nezaujímal, mohla byť vojna, vládna kríza, či teroristický útok.
Najčastejšie bol nútený si všimnúť svet vtedy, keď chcel predať novely pre časopisy a bol nútený vadiť sa s tvrdohlavými redaktormi, ktorí sa hneď, ako sa k nemu obrátili, stali v jeho očiach tyranmi. Bola to taká malichernosť, ako keby kňaz, ktorý má na starosti duše veriacich, denne kopal vinicu, aby vyžil. Ani by sa neznížil k tomu poníženiu, keby nepotreboval tie nízke honoráre, ktoré dostával.
Preňho to bolo hrozne ponižujúce, že k životu potreboval peniaze. Keď bol voľakde vo veľkom meste a musel ísť na WC, aj k tomu potreboval peniaze, inak sa mohol aj posrať.
Niekde to čítal (alebo možno ani nečítal, bohvie), že peniaze sú najväčším objavom ľudstva, bez ktorého by ľudia mohli byť oveľa šťastnejší. Ale ľudia nie sú šťastní ani s peniazmi, ani bez nich. Akoby ľudia zabudli byť šťastní. A keď chcel byť celkom úprimný, ani on presne nevedel, čo je to šťastie. Mal len akési všeobecné tušenie, ale ako vieme všetci, poučky nám nič konkrétne nepovedia. Je to podobné tomu, ako keď malému dieťaťu rozprávajú o krajine víl a potom v noci sa mu o tom sníva, pričom ráno po zobudení svoj sen slovami nevie vyjadriť.
Často sa stretol s problémom, že nenachádza slová niečo nazvať alebo popísať. Preto sa často stáva, že aj najrozumnejší človek sa ocitne v role idiota, napríklad keď sa zamiluje a je schopný len mlčať - alebo čo je ešte horšie, hovorí len frázy. Tak sme na tom so všetkými citmi. Nie sme schopní ich vyjadrovať a tak ani nevieme, čo s nimi. Oveľa jednoduchšie to majú skladatelia. Tým stačí len pár minút a povedia všetko. Jedna sonáta od Beethovena alebo od Mozarta je schopná povedať také veci, o ktorých spisovateľ nemá ani tušenia a to všetko iba preto, lebo ho viažu slová, ktoré musí čitateľ pochopiť. Práve preto je spomedzi všetkých umení najťažšie to jeho, a zároveň aj najvulgárnejšie. Taký maliar napríklad nemá žiadne obmedzenia, s pomocou farieb a línii môže svoju fantáziu využiť naplno. Alebo sochár, ten si s hmotou tiež môže robiť, čo chce.
Čo sa týka šťastia, máme o ňom len tušenie. Najčastejšie si túžby vysvetľujeme ako prameň šťastia. Ale keby sa náhodou stal zázrak a splnila sa každá naša túžba, rýchlo by bol jasné, že aj to je len ilúzia. A tak sa už nemôžeme diviť tejto myšlienke /a ani teraz sa nevedel rozhodnúť, či je to jeho myšlienka, alebo to niekde čítal/, že šťastie sa rovná túžbe. Možno, že túžbou nikdy nebude skutočnosť, možno, že šanca, aby sa tak stalo je ako vyhrať milión, ale nádej nám vždy zostane. A keď raz zistíme, že už nemáme túžby, môžeme si byť istí, že umierame. Kto má ešte túžby, ten aj dúfa a kto dúfa, ten tiež plánuje budúcnosť. A tu sa čarovný kruh uzatvára.
Spisovateľ /volal sa Gati, ale to nie je dôležité, ako ani to, že mal okolo tridsaťdva rokov/ chcel už dávno napísať novelu o údržbárovej dcére, ktorá bola taká škaredá, akoby ju maľoval Picasso. Ale oči! Tie oči boli také nádherné, a tak žiarili, ako vychádzajúce slnko. Človek mal z toho dojem, akoby neschopný klenotník umiestnil do škaredého rámu nádherný diamant.
Nevedel sa postaviť pred jej byt bez toho, aby nevošiel dnu. Údržbárov byt bol vždy otvorený a dievča tam sedelo v jednom kresle pri dverách. Nechodila medzi ľudí. Dvere boli otvorené preto, aby aspoň tak bola so svetom v styku. Vošiel k nej a len sa na dievča pozeral. Nebola schopná rozprávať, vydávala len neartikulované zvuky. Často mal zlý pocit, že dievča si asi nepraje jeho návštevy, len mu to nevie povedať. Veď asi práve preto nechodila medzi ľudí, aby sa nepozerali na jej ochrnuté telo. Ale on k nej nechodil preto… snažil sa to vysvetliť dievčaťu, ale vždy sa zamotal do slov, keď sa pustil do výhovorky, a nakoniec bol celý zmätený. Aj tak nevedel, či to dievča vôbec niečo pochopilo…a potom sa aj pre túto myšlienku zahanbil.
Tú novelu o dievčati skúšal napísať asi len preto, aby upokojil svoje zlé svedomie. Chcel vyjadriť všetko, čo tam pred ňou stanúc nebol schopný, ale potom vždy papier roztrhal. Keď si to totiž prečítal, zdalo sa mu to už len ako výhovorka, nútená výhovorka…
Zvonili, a tento zvuk nemal rád. Už dávno chcel dať zvonček preč, ale nestihol. Ani teraz nebol nadšený, ba aj trochu prekvapený. Zriedkakedy mal návštevu, veď aj uprostred veľkomesta žil opustene ako v lese. Pred dverami stal poštár. Bol úplne nešťastný z toľkej námahy, musel vyjsť až na najvyššie poschodie. Doniesol mu doporučený list, čo ho úplne prekvapilo, veď už roky nedostal žiaden list. Výnimkou boli oficiálne listy, ktoré ale poštár hádzal do schránky. On ich naopak vyberal a zahadzoval. Tak to robil už pár rokov, ako ceremoniál, čím chcel demonštrovať, že k jeho životu nie je spoločnosť potrebná. Spoločnosť to pravdaže nebrala na vedomie a neúnavne mu posielala nové a nové vyzvania, aby zaplatil účty. Keď mu napokon vypli elektrinu, kúpil si sviečky.
List prišiel zo zahraničia, adresa bola chybná. Ani nevedel, ako ho našli. Keď roztrhol obálku, vypadla z nej ceduľa:
Vážený pane,
Teraz ste isto prekvapený a nemáte ani šajnu, od koho ste mohli dostať tento list. Vo Vašom živote v nasledujúcom týždni nastane vážny obrat, pretože o tri dni dostanete návštevu, ktorá sa u Vás zdrží dlhší čas.
Podpis je nečitateľný. Čo je to, hlúpy žart? Vrátil sa do izby a jedným pohybom dal všetko zo stola preč. Sadol si na stoličku. Položil ceduľu na stôl a zamyslene na ňu hľadel, akoby očakával, že ceduľa mu svoje tajomstvo odhalí sama. Nikdy nemal rád žarty, čo bola akoby len výzva pre jeho priateľov, aby s ním stále žartovali. Ešte aj najrozumnejší ľudia si myslia, že je to veľmi vtipné, ak žartujú s niekým, kto vôbec nemá zmysel pre humor a ani ho netoleruje.
Ale musel na tieto hlúpe žarty reagovať dôstojne, lebo keď sa zlostil, len pridával olej na oheň. Lebo škodoradosť je najväčšia radosť, to už zo skúsenosti vedel.
Pred týmto intermezzom písal novelu o jednom slepom sochárovi. Už dávno nenapísal ani vetu. V to ráno, hneď ako vstal, ho napadol tento príbeh, ako blesk z jasného neba. Snáď už aj o ňom sníval, ako sa mu to stalo už viacerých prípadoch. Tak sa zaradoval, že si ihneď sadol k stroju a hodiny klepal, kým ho ten odporný zvuk nevyrušoval.
Sochár nemôže vidieť svoje sochy, ale cíti ich a tak tvorí nádherné sochy. Ľudia majú rady ich sochy, lebo im ukážu to, čo oni nevnímajú. Dar zraku ich robí totiž príliš neschopných vidieť. A potom sa jedného dňa stretne s dievčaťom, a vytvorí SOCHU, čo sa už ani nedá úplne chápať ľudským rozumom, lebo ľudským rozumom sa dajú chápať len ľudské veci. SOCHA prekročí hranicu, čo rozdeľuje tento svet od transcendencie. Ale sochár začne žiarliť na svoje diela a na dievča, ktoré už nemôže byť nikoho iného, len jeho…
Bol uprostred jednej vety, keď ho vyrušili. Stihol by ju ešte zakončiť, ale stratil už náladu. Všetky svoje najlepšie novely napísal v takej zvláštnej nálade. Už ani nie rozumom, ale celou svojou bytosťou. Bolo to niečo podobné meditatívnemu stavu, keď sa iba modlíš a neexistuje nič iné, iba ty a Boh. Ale tá čarovná chvíľa sa už stratila a tak sa rozhodol v príbehu nepokračovať a vybral papier zo stroja.
29 november 2001
Zsolt
