Zsolt Sztakó
Všetko z Kováčovej/opekačka
Bola to nedeľa a práve som mal návštevu, keď sa mi elektrický vozík zastavil. Jednoducho, ovládací blok vyhasol a nedal sa znova naštartovať.
Bola to nedeľa a práve som mal návštevu, keď sa mi elektrický vozík zastavil. Jednoducho, ovládací blok vyhasol a nedal sa znova naštartovať.
Streda, o pol šiestej ráno keď sa zobudím, vedľa mňa, na druhej posteli Maťo ešte chrápe.
Už pred troma mesiacmi som začal organizovať toto stretnutie s priateľmi. Ako dôvod, mi to vyhovovalo, že teraz akurát oslavujem štyridsiatku.
Za niekoľko minút je desať a je sobota. Dnes mám iba vaňový kúpeľ, hoci cez týždeň mám aj päť procedúr denne.
S Basanom som sa už nestretol niekoľko rokov, hoci predtým sme sa stretávali v každom roku, keď sme boli v Piešťanoch.
Reného poznám ešte z Jánskych Lázní, kde som bol trikrát v osemdesiatych rokoch. Posledný krát som bol v detskom ústave, keď sme sa stretli, ja som mal sedemnásť rokov a on štrnásť.
Zapol som televízor, akurát bol Reflex, na obrazovke sa zjavil Peťo, reportáž bola o jeho osude, tak detailne ho ešte ani ja nepoznám...
Svet sa chystá na Veľkú noc a ja som v jednom časopise našiel zaujímavý článok:
Zuzka bola taká chudučká, že sa úplne stratila vo vozíku. Mala osemnásť rokov a bola pred záverečnými skúškami v gymnáziu, keď sa jej stala nehoda.
Presne pred Veľkou nocou som prišiel do Kováčovej. To bolo celkom fajn, lebo ani tak nemám rád tento sviatok.
Presne o 15: 30 v kinosále začína diafilmová prednáška o horolezeckej expedícii, ktorá smerovala do Himalájí a mala vytýčené ciele, aby si podmanila niekoľko štítov.
Zvláštna hra života, že v tomto roku v rodine traja máme jubileum. Mama oslavuje šesťdesiatku, môj starší švagor Tibor päťdesiatku a ja štyridsiatku. Mama a švagor mali narodeniny vo februári a preto sme im zavinšovali v posledný februárový víkend. Vtedy bol slávnostný obed. Osud to zariadil tak, že moja staršia sestra Marta s jej rodinou býva pri Bratislave a mladšia sestra Tímea sa vydala do Maďarska a žijú pri Budapešti. Tak teda žijeme rozhádzane, ale približne v každom štrvťroku je naša rodina spolu. Aj teraz sme spolu.
Na tomto mieste som už spomínal, že ja chodím na liečenie nielen do Kováčovej, ale aj do Piešťan, kde som tiež zažíval mnoho krásnych chvíľ, o čom chcem písať v budúcnosti aj tu. Čo sa týka tých dvoch, na prvý pohľad tak rozličných miest? No, to už nechám na teba milý čitateľ, aby si uhádol ty.
Je trištrvte na osem a zhromažďujeme sa pri výťahoch, my, ktorí máme o ôsmej procedúru. Pre pacientov sú určené tri výťahy, ale jeden z nich je stále pokazený, tak vlastne máme len dva výťahy v prevádzke. Problém je vtedy, keď aj z tých dvoch sa jeden sa pokazí. Vtedy môže trvať aj pol hodiny, kým sa dostaneš dole na prízemie, alebo tam, kam máš ísť na procedúru.
Čakajúci na vozíkoch pred telocvičňou celkom blokujú premávku na chodbe. Aj chodiaci len ledva prejdu a keď nejaký vozíčkár chce prejsť, tak musíme preňho uvoľniť cestu. O desiatej sa začína skupinový telocvik a pomaly sa zhromažďujeme, niektorí teraz skončili inú procedúru, niektorí prídu rovno z oddelenia, donesú ich sanitári alebo sestričky a zaparkujú vozíky na chodbe. Ja som od ôsmej mal dve procedúry, tak som ešte bol vonku pred budovou, na vzduchu. Ako sa vraciam dnu, len vtedy zbadám na hodinkách, že koľko je hodín. Akurát keď prichádzam, vtedy chlapci zatvárajú dvere do telocvične.
Je pondelkové dopoludnie, sedím pri počítači a píšem. V tomto čase robím najmä toto a tiež surfujem na internete, odkedy mám celodenný internet. Už aj na vzdelávanie používam internet, takto je to jednoduchšie vyhľadávať ako v knihách.
Je trištvrte na osem. Ešte sa naraňajkujem, ale okolo mňa už upratuje sanitárka, lebo o pol deviatej začína vizita.
Na ltv /liečebnú terapeutickú výchovu/ chodím na deviatu. V izbe sú štyri terapeutky, ale aj na opačnej strane je jedna izba, tam sú tiež štyria. Tak, podľa toho, ako odbočíš na konci chodby, tam dôjdeš. V prvých dňoch bol aj z toho zmätok, posielali ma sem a tam, nevedeli sa dohodnúť, že kde ma chcú. Naposledy som cvičil vedľa a cvičil so mnou Marian, teraz cvičím tu s Erikou.
Na ramene mala vytetovaného motýlika. Keď som ju prvýkrát videl, ona cvičila na chodbe, síce ešte sedela vo vozíku, ale už sa učila chodiť. Neskôr jej zobrali vozík a chodila s palicou.
Sme na terase. Sem chodia fajčiť najmä pacienti, no aj personál, ale aj slnko tu svieti najdlhšie a tak aj opaľovať sa chodíme sem, keď už inde nesvieti slnko. Teraz sme tu štyria, všetci vozíčkári, ostatní fajčia pod arkadom.