Vo vnútri sa postavíme do okruhu s vozíkmi, dnes sme v plnom počte, nikto nechýba. Niekedy je tu len polovica z tých, ktorí chodíme do skupiny. Niektorí zo zdravotných dôvodov neprídu, jeden deň sú na tom lepšie a druhý deň horšie, iní zase jednoducho vynechávajú tieto procedúry a objavia sa iba na konci, aby im sestričky podpísali ich kartu. Telocvičňa je rozdelená na dve časti, v jednej časti sme my "kvadroši". /Toto slovo nie je oficiálne, len také hovorovo zaužívané medzi pacientmi a personálom, týka sa tých, ktorí majú všetky končatiny postihnuté, nemajú ani ruky, ani nohy zdravé/. A v druhej časti hrajú basketbal tí, ktorí aspoň ruky majú v poriadku.Zastanem si tam, kde si nájdem miesto, medzi "tetulu" a druhého Miša a za chvíľku príde aj Nataška. Nataška je Ruska a hoci býva už viac ako dvadsať rokov na Slovensku, ešte stále má ruský prízvuk. Tí, ktorí ju poznajú z minulosti, hovoria, že na začiatku aj ona sem prišla ako pacientka, ale zostala tu už ako fyzioterapeutka.
S Natašou je vždy sranda a my máme zvláštny rituál keď sa stretneme. Ona na každom stretnutí povie artikulovane "ahoj" a ja ju musím opakovať. Tak, hlboký nádych, a potom "ahoj"!
...
Dnes budeme cvičiť s loptami, ktoré sú dostatočne mäkké na to, aby sme ich chytili. Loptičky môžeme chytiť a hádzať ich susedom, stlačiť dlaňou a napínať rôzne svaly, o ktorých my, obyčajní smrteľníci ani nevieme, že existujú.
Hneď na začiatku Lacovi, ktorý je najmadší medzi nami a sedí v špeciálnom vozíku, zostane zle. Klesne mu krvný tlak a je taký bledý, akoby chcel ihneď odpadnúť. Nataša musí jeho vozík nasmerovať dozadu, aby mal nohy vyššie ako hlavu. Často tu vidno podobné scény, trvá to od niekoľkých sekúnd do niekoľko minút, kým nastane zlepšenie. My ostatní pravda, aj v tomto čase cvičíme tie cviky, ktoré ukázala Nataša naposledy. Možno povedať, že toľkými spôsobmi cvičíme, koľkí sme tam. Niektorí len imitujú, že robia tie pohyby, ktoré im Nataša ukazovala, lebo oni sú len to schopní urobiť. Niektorí zase len sedia vo vozíku, lebo od nich je výkon aj to, že dokážu sedieť. Okolo krku majú uterák, lebo sa tak potia a veru nie preto, lebo je horúčava?!
V tíme, v ktorom hrajú basketbal, jeden chlapec padne z vozíka a Nataša musí asistovať, kým sa neposadí naspäť. Ostatní stoja okolo nej, aj lopta sa vráti do hry a hra môže pokračovať.
Zostáva už len pár minút do konca, Nataša ešte ukáže posledný cvik. Loptu pridŕža na našom hrudníku a podľa toho, ako sa lopta dvíha, uvidíme, či dýchame správne...potom už len pozbiera lopty od nás a rozlúčime sa.
Zajtra bude sobota a tak máme voľnejší režim, ale aj zajtra ona bude v službe.Odchádzame, chlapci prídu pre tých, ktorí nie sú schopní sami ovládať vozík.
