Včera boli príjmy a v takýchto dňoch sa oddelenie začína podobať na blázinec, aj personál je nervózny, lebo nestačí, že sa starajú o pacientov, ale musia sa ešte aj pripravovať pre príjem. Možno povedať, že vtedy chýba aspoň jeden človek navyše, miesto koho oni musia pracovať a chudáci na konci dňa sú tak vyčerpaní, že vidno na nich, ako ledva stoja na nohách.
Takže pri výťahoch si popozerám včerajších nových pacientov. Tí, ktorí prišli na oddelenie „Ačko“, lebo tých na vlastnom oddelení už poznám. Vždy dúfam, že príde taký pacient, ktorého už poznám z minulosti, ale nijaká známa tvár.
Sanitár na druhom oddelení nevydrží čakanie a hovorí, že ide dole pešo a tam ich bude čakať. Ledva zmizne na schodoch, príde výťah a hneď ho obsadia štyria vozíčkári a jedna sestrička. Ja sa už tam nezmestím, lebo mám ťažký vozík a tak musím čakať. Zostanem sám a na hodinkách zbadám, že o dve minúty je osem, vtedy mi začína procedúra.
...
Keď vystúpim z výťahu, zaradím plný plyn a tak dostihnem ešte „pána vojaka“ ktorý akurát otvori dvere na grafıckej dielni.
On pochádzal od Žiliny a volal sa menom Miroslav Karman, len ja som ho pokrstil, že „pán vojak“, lebo bol taký disciplovaný, čo si ja viem veľmi vážiť na ľuďoch, totiž ja vôbec nie som taký typ. Už vtedy bol tam, ako som prišiel. Už si nespomínam akú chorobu mal, len viem, že aj Joseph Heller, slávny americký spisovateľ, mal tú istú chorobu a aj napísal o tom jednu knihu.
Bol veľký srandista a keď sme boli v dielni, tak rozprával hlavne on. Bol aj vojenský atašé v Ukrajine a ukazoval fotky z týchto dôb.
Aj my sme sa zoznámili tak, že som mal na sebe vojenské tepláky, ktoré som dostal od švagra a on si myslel, že aj ja som vojak. Ako sa dozvedel, že som od Levíc, hneď spomínal, že pred tridsiatymi rokmi aj on slúžil v kasárňach ako dôstojník. Vypytoval sa ma, čo sa zmenilo v meste, ale ja som mu hovoril, že moc nepoznám Levice. Potom ma v nedeľu prišli navštiviť rodičia a ja som ho zoznámil s otcom, ktorý pracoval v Leviciach skoro štyridsať rokov...
Bolo to začiatkom novembra, kedy sme obidvaja išli domov, on o týždeň skôr ako ja. Síce on ešte sedel vo vozíku, ale už sa učil chodiť.
