Voľajako mám taký pocit, že celá Veľká noc je „umelá“. Umelá je tá veselosť, ako pondelok prebehne celá šibačka, dievčatá a ženy sa musia tváriť akoby len tá celá procedúra bola pre nich hotovým zážitkom a chlapci u nás v dedine už sú celí zmoknutí kvôli hostinám, ktoré ich čakajú v každom dome, kde chodia šibať a domáci páni v tento deň veru nie s limonádou a kolou ponúknu mládež . Podvečer sme neraz svedkom scénok, ako sa tackajú doma mladíci zo šibačky. Možno len preto mám taký pocit, lebo ja som sa nikdy nezúčastnil tohto?
…
Už som spomínal kostol svätého Gorazda, ktorý je hneď za rohom, ako vyjdeme z ulice, kde je Národné rehabilitačné centrum.
Bol to Veľký piatok a my, pár vozíčkárov sme sa rozhodli, že sa zúčastníme na obrade. A tak sme sa po večery vybrali do kostola. Obrad začínal o siedmej a skončil sa o desiatej.
Obrad začínal vonku na dvore, ale vtedy ešte ani okolie kostola nebolo tak pekne zriadené ako dnes, tak som zostal vnútri, kým ostatní išli von. Kríž na oltári bol zakrytý s fialovou látkou, corpus ležal pred oltárom, tiež bol zakrytý. Toto symbolizovalo, že mesiáš bol ukrižovaný a túto noc leží v hrobe.
Ľudia sa vracajú, vedie ich kňaz, ktorý je tentoraz tiež vo fialovom rúchu. Začne omša.
Jedna pani prichádza ku kazateľnici a číta z Nového Zákona:
Vzal teda Judáš so sebou prápor, sluhov od veľkňazov a farizejov a šiel tam s fakľami, lampášmi a so zbraňou. Ale Ježiš vedel všetko, čo malo prísť na Neho, a vyjdúc riekol im: Koho hľadáte? Odpovedali Mu: Ježiša Nazaretského. Riekol im: Ja som! A stál s nimi Judáš, Jeho zradca...
Áno, zradili a ukrižovali sme ho, lebo sme ho nepochopili a čo nerozumieme, to chceme zničiť! Celkom ľuďský postoj k veciam, lebo čo nerozumieme, nepoznáme, to nám môže škodiť a preto ho treba zničiť a pritom nezbadáme, že by sme snáď potrebovali iba trochu snahy a dobrú vôľu, aby sme pochopili neznáme a keď už pochopíme, mohlo by to byť užitočné aj pre nás. Lebo možnože to ponúkne jedinú šancu pre nás, ale my to zničíme, lebo tomu nerozumieme.
...
Začal som cítiť, že sa vo mne niečo odohráva, eufória mi naplnila celú dušu, keby som bol neveriaci, tak toto je tá chvíľa, keď sa iste stanem kresťanom. Bol som nadšený a cítil som, že ja som iba hriešny človek, univerzálna bunka, ale predsa nie som celkom stratený, mám nádej! A túto nádej mi ponúkne on: Ježiš.
Bola to katarzia, po ktorej som vždy túžil, lebo v kútiku duše som vždy cítil, že pravým kresťanom nemôžem byť, len ak prežijem podobnú chvíľu!
Už som nepozoroval, čo hovorí kňaz, koncentroval som sa na to, čo sa odohráva v mojej duši, ale aj napriek tomu, všetko som rozumel, čo hovoril.
Tri hodiny môžu byť veľmi dlhé, ale aj môžu utiecť ako voda a práve to druhé sa so mnou vtedy stalo.
…
Odvtedy je mojim najobľúbenejším sviatkom je Veľká noc.
