Nehoda? Napísal by som lepšie, že šialenstvo. Odborníci hovoria, že človek zošalie, čo trvá iba chvíľu, ale v tej chvíli všetko naše konanie ovládajú city bez kontroly rozumu. Vtedy robíme šialené veci, vtedy chceme ukončit svoj život.
Aj s ňou to tak bolo. Našla svojho priateľa s najlepšou kamarátkou „inflagranti“. Tvrdá realita života s čím sa mladé dievča prvý krát vo svojom živote musí zmieriť, ale ona to nedokáže a tak vyskočí zo štvrtého poschodia.
…
Skoro mesiac ležala v kóme a tak vtedy bola veľmi slabučká. Aj hlas mala taký slabý, že sa ju len ledva dalo počut.
Vtedy som mal spolubývajúceho pätnásťročného chlapca, Maroša z Kežmarku. Maroša zrazila sanitka, keď sa bicykloval.
Hádam sme vtedy len my boli mladíci na oddelení a tak sme držali spolu. Za mnou každý druhý deň chodila teta a raz som jej povedal, aby sme išli aj po Zuzku, lebo mi bolo ľúto, že ona je taká opustená. Tak, odvtedy nielen za mnou chodila teta do ústavu, ale aj za Zuzkou. Pochádzala zo Šale a keď jej mama bola tam na návšteve, tak bývala u tety...
Potom v máji som ja išiel domov, ale oni ešte zostali, čo Marošovi bolo ľúto, lebo vraj teta tam už nebude chodievať.
…
O Zuzke som potom počul od tety, lebo oni zostali v kontakte a Zuzka často chodievala s mamou navštevovať tetu.
Bolo to asi pred štyrmi rokmi, keď som bol znova v Kováčovej a vtedy ma navštívila. S kamarátkou boli u tety cez jeden víkend. Ona už chodila, síce ešte krivo. Niekoľko hodín sme boli spolu a oživili sme si spomienky. Bolo to pekné popoludnie...
Pre Zuzku
Ešte len začal a Ty si ho chcela ukončiť.
Pred Tebou je celý život
a Ty si ho chcela odhodiť.
Prišla chvíľa, keď už rozum
nevládol
len cit...
Ale nám treba tú chvíľu
prežiť,
lebo potom už nebude nič!
