Peťo prišiel do Kováčovej o týždeň skôr ako ja. Síce býva v Leviciach, ale má rodinu u nás v dedine. Takže často chodí sem na návštevu a vtedy príde aj ku mne a zahráme si partiu šachu.
Vtedy on bol v Kováčovej preto, lebo si urobil vodičák. Toto leto boli tam desiati, ktorí robili vodičák, skoro všetci vozíčkári. Často som pozeral, ako nasadajú do auta a idú jazdiť do Zvolena, čo je iba štyri kilometre ďaleko.
Oni piati sú skoro rovesníci a držia sa spolu. Každý deň podvečer vidím Peťa vo vestibule, ako hrá šach s Paľom, niekedy sa aj ja zastavím a zahráme si mini turnaj. Medzi nami je najlepší hráč Peťo, hrá veľmi divoko, ale podľa mňa by bol ešte lepší, keby rozmýsľal viac.
…
Sedím vo vestibule a čakám na chalanov, lebo po večeri ideme do hostinca, čo je pod kempingom. Ja som už po večeri, lebo ja dostanem večeru na oddelenie, ale oni jedia tu v jedálni.
V kostole teraz začínajú zvoniť, o šiestej je omša. Inokedy chodievam na omšu aj ja, ale dnes ju vynechám.
Bufet sa teraz zatvára a krásna bufetárka teraz upratuje. Zbiera šálky, čo sú všade vo vestibule a niekedy aj umyje stôl, keď je rozliata káva alebo limonáda. Pozerám na ňu ako pracuje. Ako to hovorí príslovie? Všetko pre oči a nič pre ruky...
Zjaví sa Marian a hneď s jednou pacientkou začne debatovať. Už sa ani nečudujem, lebo Marian sa niekedy objaví v najneočakávanejších momentoch. Rehabilitácia sa skončí o tretej, ale jeho vidieť niekedy aj o ôsmej.
Konečne prídu chalani, už ideme.
…
Ale predtým ešte ideme na prechádzku, veď podvečer je krásne a tu je okolie naozaj nádherné. Vyberieme sa do Maríny, kde Paľo, ako dieťa bol na liečení. Marína je na kopci a ja sa ponúknem, že ich budem ťahať, ale oni to odmietajú. Hovoria, aby som sporil s batériou, lebo naspäť ich musím ťahať.
Pri Maríne sú deti a matky, ktoré sú tu ich doprovod. Vidíme jednu mamičku, ako tlačí vozík v ktorom je jej syn a jeho kamarát vedľa vozíka sa s barlami snaží, aby udržal s nimi krok.
Z Maríny sa dostaneme dole na druhú stranu, kde sú umelé serpentíny. Tak urobíme celý polkruh, predtým ako sa dostaneme do „U Benka“.
Oni sú absinenti, ako poriadni vodiči a tak aj ja pijem iba kofolu. Do deviatej sa musíme vrátiť do ústavu, lebo to je domáci poriadok a veru to berú veľmi prísne, niekedy sám pán primár kontroluje, aby ho dodržiavali.
Cestou naspäť už ich ťahám ja, štyri vozíky sú za mnou a tak je to už celá vlaková súprava.
