Najprv len sa sťažuje, že ho bolia nohy a treba ich vyslobodiť. Potom sa už začína celé predstavenie: „Peter, Paľo, Vlado, chlapci, poďte mi pomôcť!“, nejakých chlapov volá, aby im pomohli. Ja sa zobudím zo spánku, a tak je celkom pochopiteľné, že nie som nadšený. Teraz už kričíme obidvaja. On stále volá chlapov: „Peter, Paľo, Vlado, chlapci, poďte mi pomôcť!“, a ja volám sestričky, že neviem spať. Medzitým sa aj mordujem, že sused vtedy nekričí, keď sestričky sú tu/chodili do každej izby o druhej/, že to už ani nie je rehabilitácia, ale psychiatria...mimochodom, ten pocit mám často, keď počujem, že na chodbe niekto kričí. Konečne príde Miro a utíši suseda. Keď ho druhýkrát volám počas tej istej noci, že ujo zase kričí, už ho dávajú von na chodbu a na druhý deň aj presťahujú do druhej izby. Asi týždeň som sám na izbe, keď príde Mišo. Má dvadsaťdva rokov a už je štvrtý rok na vozíku.
- Ahoj, som Miško.
- Ahoj, som Zolo.
- Dúfam, že nechrápeš!
- A ja, že v noci nevykrikuješ...
