Všetko z Kováčovej

Za tie roky odkedy sem chodím sa asi najmenej zmenila rehabilitácia. Skoro každý, kto tu pracuje je už pre mňa starý známy, a mám dobrý pocit, že keď prídem do Kováčovej, od prvého dňa ma pozdravujú ako keby sme sa len minulý týždeň rozlúčili, a nie pred dvoma rokmi. Pre mňa je to dôležité, aby som mal priateľov všade kde chodím, známe  prostredie, lebo inak mám pocit neistoty. Preto sa aj snažím vytvoriť priateľské vzťahy s personálom a myslím, že to aj oni oceňujú. Teraz mám novú sestričku na rehabilitáciu. Prvých pár dní ešte so mnou cvičí jej kolegyňa, lebo ona je na dovolenke. Asi na štvrtý deň príde. Tri sú na izbe, a každá má svojho pacienta. Denisu rýchlo napadne, že ma videla v televízii a že píšem básničky. Hovorí: „Asi to bolo vo Famílii“. Bolo to v maďarskom Magazíne, ale neopravím ju. Procedúry mám pred obedom aj poobede. Individuálne cvičenie mám o pol druhej. Keď prídem pred izbu, už dvaja čakajú pred dverami, kým vnútri skončia tí, ktorí pred nami cvičili. Tu sme ako na bežiacom páse a každú pol hodinu je tu rotácia. Tá moja sestrička je fakt dobrá, som spokojný, síce niekedy mám pocit, že svoje schopnosti by mohla využívať aj v inkvizícii. Práve preto mi napadla inkvizícia, lebo teraz čítam životopis Nostradama a v týchto dňoch v podvedomí žijem aj vo Francúzsku v 16.   storočí, nielen na Slovensku v 21 storočí.Prídu dvaja chlapi, ktorí ma budú dávať na stôl, ale dnes budeme cvičiť rukami, a tak nejdem na stôl. Sestrička ma najprv zabalí do parafínu, aby sa mi uvoľnili svaly a len potom   začíname cvičiť. Dva zábaly dá na moje ruky a tretí na svoju ruku, lebo vraj aj ona má reumu.