Všetko z Kováčovej

Ešte živo si pamätám, keď som pred šestnástymi rokmi prvý krát prišiel do Kováčovej a hneď na druhý deň mi povedali, že sa mám isť odfotografovať. Nič mi nehovorili, tak som ani netušil, že o čo ide... ale myslel som, že to tu patrí k domácemu poriadku...dostaneme preukaz, alebo tak. Vtedy sme sa prvý krát stretli. /O niekoľko mesiacov neskôr som sa potom dozvedel, prečo urobili tie fotky. Teta nám volala a hovorila, že rehabilitačné centrum vydalo jednu brožúru, a tam je aj moja fotka ako píšem v grafickej dielni./ Zuzka bola asi v mojom veku, a ako som sa potom dozvedel, aj ona len pred pár mesiacmi začala tam pracovať. Myslím, že som bol do nej aj trochu zaľúbený, ale ona si to asi nevšimla. Pôvodným povolaním bola reštaurátorka a sem sa dostala len náhodou, totiž aj jej budúci manžel bol tu ako pacient. Zuzka vedela vytvoriť v dielni naozaj skvelú atmosféru, aj preto som tam vždy tak rád chodieval, a ako som si všimol, nebol som sám kto zdieľal taký istý názor. Videl som, že pacienti jej od prvej chvíle dôverovali, lebo s každým si vedela vytvoriť priateľský vzťah.Najprv som tam len kreslil, hoci som bol presvedčený, že nemám žiadny talent na kreslenie. Moje kresby   majú asi takú úroveň, ako keby ich kreslili desaťročné deti, ale ani to jej nezabránilo, aby ich pochválila. Ale ja mám sebakritiku, a preto som nechal kreslenie. Odvtedy sa venujem iba písaniu. K tomuto rozhodnutiu ma doviedli aj tie fantastické kresby, ktoré kreslili niektorí pacienti a sú tam vystavené - tie ma celkom frustrovali.Keď som bol tretí alebo štvrtýkrát v Kováčovej, ona tam už nepracovala. Ako som sa dozvedel, narodil sa jej syn a bola na materskej. To bolo pred pár rokmi, odvtedy sa vrátila do práce, a ja vždy idem s tým dobrým pocitom do Kováčovej, že tam nájdem aj ju.