Osud má niekedy zvláštne hry, a nikdy nevieš, aký cieľ má s tebou. Možno, keď najviac trpíš a myslíš si, že všetkému je koniec, práve vtedy má pre teba tú životnú úlohu, ale ty to nezbadáš, lebo si hlboko ponorený do sebaľútosti.
Oni obidvaja padli zo stromu, v jednom roku a dokonca iba s pár dňovým rozdielom. Stretli sa tu v Kováčovej a odvtedy sú nerozluční kamaráti, tu sú vždy v jednej izbe a stále ich vidieť spolu. Hádam sa nebudem veľmi mýliť, keď poviem, že asi ani to nebola náhoda, čo sa s nimi stalo.
Ja som ich spoznal ešte pred šiestymi rokmi. Bolo to fantastické leto a zhromaždila sa tam naozaj ťažko zabudnuteľná partia. Stretol som sa s takými osobami, na ktoré som hrdý, že sú mojimi kamarátmi. V tomto bloku ešte často budem spomínať na to leto, ale teraz chcem písať o nich, o mojich kamarátoch.
Najprv som nevedel kam mám zaradiť tých dvoch čudných chlapov, ktorí boli trochu aj extravagantní, ale keď sme sa už rozprávali, po prvých pár vetách sme boli kamaráti.Peťo chodil na vysokú školu v Banskej Bystrici, študoval sociológiu a práve vtedy založil svoju nadáciu, ktorej dal meno „Aktívny vozík“. Všade som videl vyvesené letáky, ktoré oboznamovali ľudí s jej cieľmi. /Keď som potom bol už doma, vyhľadal som si ich webovú stránku...
a veru odvtedy sa tam vraciam pravidelne, a nachádzam tam veľa užitočných vecí pre vozičkárov./ Peťo bol vtedy taký nadšený, že aj nad posteľou mal vyvesenú ceduľku s nápisom „Peťo organizátor“./ .
V celej práci mu pomáhal Tomáš a celkom dobre dopĺňali jeden druhého.Ak to môžem povedať, ja som si lepšie rozumel s Tomášom, lebo sme mali spoločný záujem, a to bolo literatúra. Často sme sa rozprávali o knihách, čo sme práve čítali. Pravidelne si aj mailujeme, najmä vtedy sa obraciam na neho keď potrebujem rady.
Minulý rok sme neboli spolu v Kováčovej, bohužiaľ oni už išli domov keď som ja tam prišiel, ale myslím, že ešte budeme spolu aj v budúcnosti.
