Prešlo pár mesiacov. Čo prešlo. Preletelo. Ovládač od x-boxu občas poprášilo zopár zrniek prachu - čo je veľmi dobrá správa. Pocit, že som pre môjho syna neschopný idiot sa občas aj zopár dní neobjavil. Samozrejme, stačil zdanlivo nepodstatný podnet a hormóny sa opäť prejavili. Keď som písala "jednotku", bola som z týchto výbuchov zničená, bezradná a sklamaná.
No odvtedy som objavila skvelú vec: ignorácia, alebo skôr pozícia, že ja sa predsa nenechám osočovať. Nehovorím, že vždy funguje, resp. že mám vždy chuť dostať sa do polohy "mám to na háku" a hormonálnu smršť zľahka prekonať. Konflikty, prichádzajú. No dá sa im občas predchádzať. Mám pocit, že mnohé z nich vznikajú len z toho, že taký pubertiak jednoduch si v tej chvíli NAOZAJ myslí, že to, čo rieši, je absolútne najdôležitejšie na svete. (Napríklad prečo nemá vypraté tie fialové boxerky.)
A vtedy nastupuje perfektná vec! Rýchlo vysvetliť a nechať ho tak a ísť preč. Možno len do záhrady pozametať schody a keď sa vrátim, je všetko v poriadku, veď ani tie modré (boxerky) nie sú k týmto nohaviciam úplne zlé.
Niečo mi asi doklaplo: To, čo je pre mňa totálna somarina, je pre synátora v tej konkrétnej chvíli otázka života a smrti. (Dúfam a verím, že tieto hodnoty časom prehodnotí. Múdri, skúsenejší a starší vravia, že áno. Tak vydržať!)
Pred tými niekoľkými mesiacmi junior drankal drahú zrkadlovku. Zabudni, pomyslela som si! Toľko peňazí za niečo, z čoho fotky nikdy neuvidím, lebo všetky DOTERAZ ostávali na pamäťovej karte. Foťák však vďaka šarmantnej manipulácii babičky dostal. A vôbec nebolo treba kúpiť tak šialene drahý, aký pôvodne bezpodmienečne musel mať. Zrkadlovka, bla, bla, bla...vôbec sa v tom nevyznám.
Odvtedy môj syn veľkú časť voľného času venuje foteniu. Bratislava cez deň, Bratislava v noci, fotí sestru a všetkých mojich kamarátov a ich deti na dovolenke. Fotil Benátky, Portorož, Piran, Stockholm, ľudí, deti, psov a hviezdnu oblohu. Jazdí po mestách na bicykli a venuje sa krásnej záľube. Pri x-boxe sedí oveľa menej. Skôr sa hrá v počítači s fotkami, skúša, čo sa s nimi dá urobiť. Moji kamaráti dostanú od neho parádne fotoknihy.
A ešte nebude musieť hľadať brigádu kdesi v stánku s párkami, ale nafotí mi môj obchodík, a športové podujatie a pekné kamarátky... Niečo bude za pár drobných, niečo za možnosť vyskúšať to a úkazať, čo v ňom je.
Teraz sa teším. Žijem s pubertiakom. Nevidela som ho tri týždne. Večer si poňho idem na letisko. Tak som zvedavá... Držte nám pästi, nech je našich privátnych búrok čo najmenej.
