Ako prežiť s pubertiakom?

Včera som mala zlý deň. Asi po stý raz - najskôr pokojne, neskôr hlučne som sa snažila vysvetliť svojmu takmer 16-ročnému synovi, že s ovládačom od X-Boxu v rukách, zabalený v perinách si to vysnívané lamborghini, ale ani ojazdenú oktáviu nikdy nekúpi. Môj syn má IQ, za ktoré sa nemusí hanbiť. Odvtedy, ako vieme, že ho má vyššie, ako ja, som mu zo žartu povedala, že mi môže hovoriť "blondínka". Napriek tomu sú jeho ambície momentálne - aspoň mne sa to tak zdá - na nule. Akoby mal pocit, že sa raz ráno zobudí a všetko o čom sníva zrazu "bude".

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Neviem, kde som urobila chybu počas jeho doterajšej výchovy. Som ja sama zlý príklad? Alebo to hodím na jeho otca a budem sa tváriť, že všetky "zlé" gény zdedil po ňom? Všade okolo nás sú knihy a časopisy, ktoré už desiatky rokov vychádzajú v podstate s tým istým obsahom - "návodom" na to, ako riešiť problémy ktoré prináša starostlivosť o maličké deti. Donekonečna čítam o tom, ako dieťa naučiť, aby chodilo na nočník: No jednoducho! Treba ho na ten nočník dávať, až sa to naučí! Jediný rozdiel je v tom, že jedno dieťa to zvládne skôr a iné neskôr.
No chcela by som niekde nájsť knižku, článok, čokoľvek, čo NAOZAJ pomôže rodičom, ktorí majú dieťa na prahu dospelosti. Krivdila by som autorom, že sa tejto téme nevenujú .Venujú a mám aj doma nakúpené a aj prečítané knižky, čo sa nakúpiť dali.(Tým, ktorých som nečítala, resp.nenašla sa ospravedlňujem).
Krivdila by som aj psychológom, že nemajú poradne pre zúfalých rodičov a ich (dúfajme len dočasne) nevydarené pubertálne ratolesti.
Som pozorný čitateľ. A myslím, že aj poslucháč a snažím sa poznatky, ktoré získam, aplikovať aj v živote. No niekedy som zúfalá.
Rady typu "veď on z toho vyrastie", resp.rozprávajte sa s ním ako so seberovným(teda nie ako s dieťaťom) sú občas mierne povedané iritujúce. Akoby som mala synove každodenné problémy, hádky, nezhody so sestrou, so mnou, s pedagógmi v škole jedného dňa len hodiť za hlavu, vymazať zo života...
Lebo "on z toho vyrastie"? Áno. On z toho vyrastie. Možno raz naňho budem hrdá. Bude šikovný a úspešný v obore, ktorý si vyberie. Ale čo prítomnosť? Po mne potopa? Mám to brať ako súčasť života? Mám sa s tým zmieriť, že mám síce múdre dieťa, no lenivé a zlé, ak nedostane, čo chce, resp.ak ho nútim robiť, čo nechce? Mám sa zmieriť s tým, že som 14 rokov mala doma milého šikovného chlapca, ktorý sa akoby zo dňa na deň - s nástupom na strednú školu - zmenil na rodinného psychoteroristu?
Tým, že som sa rozhodla začať písať tento blog je to hádam jasné. Nechcem kapitulovať, nechcem sa vzdať a tváriť sa, že mi je dnešok ľahostajný s vyhliadkou lepšieho zajtrajška. Chcem hľadať možnosti, ako komunikovať, ako viesť, ako sa správať, aby aj toto obdobie nebolo pre našu rodinu také bolestivé a psychicky náročné.
Samozrejme, viem, že sú aj deti, ktoré pubertu akoby nemali, resp. zvládajú ju tak, že si svojim chovaním nepília pod sebou konár. Moja mama povedala, že aj ja a môj brat sme takí boli. Čím to je? Výchovou? Alebo to "dobrí" pubertiaci "majú v sebe"?
Idem hľadať odpovede....a ak ničo zistím, opäť sa tu ozvem.