Prepáčte, že som stará...

Pred pár dňami som stála v aute na červenej na Záhradníckej ulici v Bratislave, tam, kde je známa krčma Zora. Pohľad mi padol na druhú stranu chodníka, kde sa dvojica asi päťdesiatročných (zrejme) manželov snažila naložiť do auta staručkú pani. Asi to bola mama jedného z nich. Auto stálo na chodníku zarovno obrubníka. Zadné ľavé dvere mali otvorené do cesty a práve nimi sa snažili babičku napchať na zadné sedadlo. Áno, napchať. Teda vlastne: otrávene sa pozerali, ako sa to starej pani nedarí.
Babička s previnilým výrazom v tvári, ktorý hovoril niečo v duchu: " Prepáčte, že máte so mnou toľko starostí! Mala som už dávno umrieť na zápal pľúc kdesi na Kramároch, aby som vás nezaťažovala...", sedela na zadnom sedadle, no nohy, potvory, nedali sa dvihnúť.
Skúšala, nakláňala sa dozadu a do boku, aby pomocou akejsi kolísky donútila nohy odlepiť sa od zeme a vhupnúť do auta. No bez výsledku.
Žena sála viac opodiaľ a len sa prizerala. Muž držal dvere a občas sa so znechuteným výrazom ohliadol. Babička bojovala. No prírodu neokašleš! Staré kosti, slabé svaly, únava životom! 
Zrazu sa chlap znova obzrel, podišiel bližšie k babičke a zvalil ju do auta, že na zadných sedadlách ležala. No nohy? Tie boli stále vonku! Nie, nezohol sa a nenadvihol jej ich! 
Ten pohľad na nich bol šialený! Kto sa môže takto chovať? Veď tá babička je človek! Možno mama, možno svokra toho chlapa! Aj keby bola úplne cudzia, takéto niečo je už fakt "cez hranicu".
Sekundy plynuli. No ale nohy neústupne, rezignovane a smutno viseli z auta.
Muž sa zjavne nahneval. Ľavou rukou sa chytil dverí, mierne odstúpil a vlastnou nohou obutou v nejakej teniske nadvihol babičkine unavené údy a zakopol ich do auta. Buch! Zavrel dvere za otravnou, starou, nepoužiteľnou strigou, ktorá si dovolí žiť dlhšie, akoby sa mu páčilo. 
Mala som stiahnuté okno a asi v polovici tohto tragického divadla som cez ulicu zakričala: "Haló, to čo robíte?" Môj hlas však zanikol v hluku ulice. A ak by aj nezanikol, predpokladaná reakcia by bola maximálne tak zdvihnutý prostredník.
Spomínam občas na moje babičky, no uvedomujem si, že dnes je už moja vlastná mama vo veku, v akom boli ony, keď som k nim chodila a nechcela jesť králika. Aj ona mi občas lezie na nervy. Napríklad, keď niekam cestujem a musím vždy napísať sms, že som "dobre došla". Je rýchla doba a človek často myslí hlavne sám na seba. No čas dvihnúť RUKAMI nohy mojej mamy do auta budem mať vždy.