V májové popoludnie stojím pod obrovskou sochou Alexandra Veľkého na koni na hlavnom námestí v Skopje. Rozmýšľam, či sa mi tá socha páči alebo je to iba gýč. Sôch si Macedónci postavili v posledných rokoch desiatky. Snažia sa takto zvýrazniť svoju národnú identitu a históriu. V turistických sprievodcoch a reportážach na internete si tak Skopje vyslúžilo prezývku európske hlavné mesto gýču.
Pokiaľ by niekoho takéto články odradili od návštevy Macedónska, urobil by veľkú chybu. Ak prejdete z námestia len pár metrov, po kamennom moste sa dostanete do starej štvrte, kde vás čaká prekrásny svet farieb, podmanivých vôní, hlučných predajcov, potulných psov a ľudových umelcov.
Najmä tie vône sú neodolateľné, koniec koncov, grilovanými kebapmi, pljeskavicami a klobáskami sú Balkánci známi. K nim si určite objednajte úžasné čerstvé zeleninové šaláty a nezabudnite na chlieb, ktorý je lepšou alternatívou k mäsu ako napríklad hranolčeky. Dajte si aj pivo Skopsko, ktoré je podľa miestnych najchutnejšie na svete. To sa mi posudzuje ťažko, avšak chutí dobre a počas mojej návštevy v Skopje som ho pil na litre.
Na obed sa zastavte napríklad v reštaurácii Kaj Serdarot v starej štvrti mesta. Pre našinca nezanedbateľnou výhodou je aj to, že si v Macedónsku môže objednať čo chce a za obed aj tak nezaplatí viac ako štyri – päť eur.
Po dobrom obede sa patrí vychutnať si horúcu kávu. Záleží len na vašom vkuse, či sa rozvalíte v kaviarni pri klasickom prese s keksíkom alebo si sadnete na štokrlík prikrytý pestrofarebnou dekou a objednáte si drsného turka. A k nemu samozrejme niečo príšerne sladké – baklavu, trilece alebo hoci aj tiramisu.
Na rozdiel od iných európskych hlavných miest budete v kaviarni pravdepodobne sedieť s miestnymi. Asi budú popíjať čaj z malých sklenených pohárov, rozprávať sa so susedmi a pozorovať pouličný ruch okolo seba.
V Skopje jazdia červené poschodové autobusy, ktoré sú známejšie skôr z Londýna. Ako vám prezradia ochotní taxikári, tie macedónske vyrobili v Číne a vraj sa často kazia. Autobusom sa však pravdepodobne budete voziť zriedka a keď, tak len kvôli ich atmosfére. Taxíky v Skopje sú totiž, tak ako všetko ostatné s výnimkou cien na letisku, lacné a najmä keď ste viacerí, nevyjdú drahšie ako lístok na MHD v Bratislave.
V Skopje sme spolu s kolegami z TASR strávili tri noci a tri dni. Mesto však ponúka viac ako len staré mesto, teda OLd Bazaar. Povinné jazdy do okolia sú podľa turistických bedekrov dva – výlet lanovkou k jednému z najväčších krížov na svete na vrchu Vodno nad mestom a kaňon Matka. Obe stoja za to. Na vrch Vodno sa dostanete kombináciou taxíka/autobusu a kabínkovou lanovkou (spiatočný lístok 1,50 eur) a užijete si prekrásne výhľady či už na mesto alebo na zasnežené hory na opačnej strane kopca. Kaňon Matka je najmä pre turistov a ceny sú tam preto vyššie. Spiatočná jazda taxíkom zo Skopje za 20 eur za auto a výlet loďkou do jaskyne šesť eur. Lenže v tej jaskyni je napríklad kolónia 2000 netopierov, z ktorej vám spadne sánka. Priznávam, že ja som ich toľko pokope videl po prvý krát v živote. „Voľakedy sme premávali iba v lete, teraz fungujeme aj počas zimy. Turistov prichádza každý rok viac,“ vysvetľuje mi náš sprievodca s páskou „captain“ na rukáve. Nie som si istý či je to dobrá správa. Jeho otec pracoval kedysi v Bratislave. Taxikár, ktorý nás do kaňonu viezol, robil zase vedúceho na stavbe v Prahe a tak „mluví Česky.“ Vidieť, že sme kedysi s Macedóncami fungovali v jednom bloku.
V nedeľu sa postavím na štart miestneho polmaratónu. V nepríjemnom teple bežím zhruba 2,5 minúty pod svoj osobný rekord na tejto 21,1 km trati. Po dvoch dňoch výborného jedla, piva a občas aj rakije nemám dosť fyzických ani psychických síl, aby som išiel „na smrť“ a zabehol lepší čas ako 01.35 h aj dačo. Paradoxne však vo svojej kategórii končím na piatom mieste. Za Maďarom, Chorvátom, Poliakom a domácim Macedóncom. Beriem to ako záverečný pozdrav od tejto prekrásnej multikultúrnej krajiny.
