Spomenutá akcia sa týka holandského reťazca J., u nás nie je. Samozrejme, že to má nejaké obmedzenia. „Neplatí to, keď sa zákazník môže postaviť k inej pokladni, kde je menej ľudí alebo keď sú otvorené úplne všetky pokladne v obchode a napriek tomu nestíhajú. Zadarmo nie sú napríklad alkohol, jedlo pre deti do šiestich mesiacov či igelitové tašky, to kvôli holandským zákonom,“ vysvetľuje predavačka mojej sestre, ktorá v krajine tulipánov a veterných mlynov žije už mnoho rokov.
Dosť na to, aby mala holandský pas, holandského priateľa, donedávna aj holandského psa a namiesto mobilného telefónu občas povedala „telefón do ruky“ a namiesto mikrovlnky „magnitrúnka.“
V holandskom obchode máte stále pocit, že toho personálu je tam nejak veľa. A zákazníci ho aj často využívajú. Debatujú o výhodách tekvicového chleba pred kukuričným a nevýhodách svetlého pred tmavým. Keď niečo neviete nájsť, personál neukáže len smer, ale ochotne odprevádza až k tovaru.
Skúšali ste už v slovenskom T. nájsť predavačku?
Rebríčkov, ktoré hodnotia kvalitu života, je mnoho. Neodzrkadľujú len životnú úroveň, ale aj stav zdravotníctva, služieb či životného prostredia. Medzi TOP 10 krajinami sa však Holandsko umiestňuje pravidelne. Spolu so Škandináviou či Novým Zélandom.
Samostatnou kapitolou v Holandsku je správanie vodičov. S dcérami tam v Haagu jazdievam na bicykloch do jednej predajne, kde majú takého zajaca Belgického obra. Váži takmer 10 kg, má obrovské uši a vyzerá už ako pes, ale to je teraz jedno.
Na jednom mieste musíme prejsť cez štvorprúdovú cestu, kde dávame prednosť autám na hlavnej. Tento rok sme tadiaľ išli dvakrát a dvakrát nám autá na hlavnej ceste zastali a dali prednosť nám. Napriek tomu, že sme ju nemali.
Rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som na Slovensku dal prednosť cyklistovi, ktorý by do križovatky vchádzal z vedľajšej cesty. S najväčšou pravdepodobnosťou by auto za mnou skončilo v kufri mojej Fabie. Úplne však nevylučujem ani možnosť, že by jeho šofér vystúpil, vytiahol pištoľ a strelil by mi do hlavy.
V Haagu sme boli na pizzu aj sushi. Žiadne luxusné reštaurácie, cena jednej porcie okolo desať eur, na pomery v tejto krajine lacné. V oboch nás pri vstupe privítal zamestnanec, spýtal sa, či máme rezerváciu a keď nie, odprevadil nás k voľnému stolu.
Rád by som podotkol, že sa nepovažujem za princeznú, ktorú tlačí každý hrášok a nepotrebujem ani červený koberec. Ale v tej reštaurácii sa potom cítite tak nejak príjemnejšie. Odpadá to sledovanie čašníka s nevyslovenými či vyslovenými otázkami „Všimol si ma ? Príde? Nezabudol na mňa?“
Idem vyhodiť smeti a od sestry vyfasujem kľúč. Na ulici odomknem čosi také, čo vyzerá ako bankomat, vhodím vrece do jamy pod ním a opäť zamknem. V praxi to potom znamená, že okolo tohto „kontajneru“ nie sú žiadne odpadky. „To kvôli vtákom, ktoré by igelitové vrecia inak roztrhali a robili bordel,“ dozvedám sa.
Keď si idem ráno zabehať, preskakujem husi, kačice a iné vodné vtáctvo, ktorého je tu všade na mraky okolo vodných kanálov - grachtov. Holandsko je rozlohou menšie ako naša krajina, ale žije tu zhruba 15 miliónov ľudí, čiže asi tri krát viac ako na Slovensku. Napriek tomu máte stále pocit, akoby ste boli uprostred prírody. Tie vtáky sú lenivé uhnúť mi z cesty, evidentne ich tu nikto nedrhne ani neohadzuje kameňmi.
Ono sú to drobnosti, možno až hlúposti. Ale keď ich všetky spočítate a zrátate, cítite sa v tejto krajine fajn ešte skôr ako si pozriete múzeum Van Gogha v Amsterdame či dedinu veterných mlynov Kinderdijk.
