Po tom ako som v lete za 26 dní zdolal Cestu hrdinov SNP ma tentoraz lákala iná, menej známa a turisticky nie tak navštevovaná časť našej krásnej krajiny. Voľba padla na Rudnú magistrálu.
Rudná magistrála je diaľková turistická trasa, ktorá začína v Zlatých Moravciach a končí na najvyššom kopci Stolických vrchov a celého Slovenského rudohoria Stolici (1476 m). Jej celková dĺžka je 240,2 km, nastúpate 9898 m a zídete 8607 m (hiking.sk). Z vrchu Stolica však ešte treba zísť niekam do civilizácie, ja som si, kvôli pre mňa lepšiemu dopravnému spojeniu, vybral obec Telgárt. Ale možno to nebolo len kvôli dopravnému spojeniu. Asi ma lákalo sedieť pri pive s výhľadom na Kráľovú hoľu, na mieste, kde som pred troma mesiacmi zbieral sily pred nízkotatranskou časťou Cesty hrdinov SNP.
1. deň
V piatok popoludní, s viac ako 15 kg ruksakom na chrbte, utekám z roboty na autobusovú stanicu v Bratislave a cez Nitru cestujem do Zlatých Moraviec. Moju prvú noc na Rudnej magistrále plánujem stráviť na lúke pod Veľkým Inovcom (901 m), najvyšším vrcholom pohoria Pohronský Inovec. Ide o moje obľúbené miesto, ktoré poznám už z minulosti. Na Chate pod Inovcom (otvorená len cez víkendy) si kupujem pivo a pomaly kráčam na kopec. Kochám sa prekrásne sfarbeným západom slnka a z vrcholu sa až do úplnej tmy pozerám na Štiavnické vrchy, zajtrajší cieľ mojej cesty. Pohronský Inovec patrí medzi moje obľúbené pohoria. Páčia sa mi dubové lesy v jeho spodnej časti, aj rozsiahle Obycké lúky neďaleko vrcholu. Neveľké pohorie sa zo Zlatých Moraviec do Novej Bane dá prejsť aj za jeden deň, ale nemám sa kam ponáhľať.
Negatívom dňa je len zhruba päť kilometrová asfaltka cez Zlaté Moravce až do obce Žitavany.
2. deň
Tento rok v polovici septembra aj nočné teploty presahujú desať stupňov, takže spím veľmi dobre. Ručiace jelene ma nerušia, naopak, príjemne dotvárajú nočnú atmosféru. Ráno balím spacák, na variči si varím čiernu kávu a cez Bukovinu schádzam do Novej Bane. Nasleduje menej záživná časť Rudnej magistrály. Dlho kráčam po asfaltkách, na ktorých sa vyhýbam prechádzajúcim autám. V podvečer prichádzam do obce Vysoká. Hoci mi mapy.cz ukazujú, že v dedine by mala byť krčma, žiaľ, opak je pravdou. Na lavičke pred zavretým obchodom teda odjedám z vlastných zásob, z prameňa doplním vodu vo fľašiach a vystúpam na lúky nad dedinou. Zložím sa asi dvesto metrov od pasúcich sa oviec. Obloha je čierna, jasná, mesiac nevidno a tak zaspávam s pohľadom na nočnú oblohu s miliardami hviezd nado mnou.
3. deň
Ďalší úsek cesty sa nesie v znamení kúpania. Červená značka ma vedie popri Richnavskom a Evičkinom jazere a tajchu Klinger. Všetko sú to tajchy, teda jazerá v minulosti vybudované pre potreby baníctva. Keď som si ich prezeral na mape, neviem prečo ma nenapadlo, že sa v nich bude dať kúpať. S pôžitkom sa vrhám do vody a plávam niekoľko desiatok metrov. Telo už vodu potrebovalo a duša pookriala. V Banskej Štiavnici si v miestnej táckarni doprajem poriadny rezeň s opekanými zemiakmi a pivom. Sediac pri kapučíne v kaviarni na námestí sledujem čulý turistický ruch a po chvíli sa poberiem ďalej. Podľa plánu prichádzam až do obce Babiná v okrese Zvolen. Od plánu vyspať sa niekde pod lesom ma odradí náhodný známy Juraj. Išiel na prechádzku so psom, ale z lesa ho vyrazili poľovníci, vraj dosť vulgárne. Majú poľovačku. Len nechápavo krúti hlavou, toto sa mu ešte nestalo. Pozýva ma k sebe domov na jedno chladené, rozpráva mi o návšteve Arménska, ja jemu zase o Ceste hrdinov SNP. Už za tmy sa potichu ukladám vedľa futbalového ihriska v obci.
4. deň
Spanie v dedine mi veľmi nesedí a tak už krátko po rozvidnení kráčam s ruksakom na chrbte krížom cez obec. Čuduj sa svete, krčma je otvorená už v pondelok ráno pred siedmou, na dvore posedáva zopár miestnych na raňajkách. Objednávam si jedného turka a ponáhľam sa do potravín, v ktorých doplním zásoby. Na raňajky mám to, čo nemôžem niesť v batohu – teda tresku a jogurt.
Druhý krát v živote navštívim Zaježovú. Sú to klasické lazy, teda usadlosť, stovky metrov pasienkov, ďalšia usadlosť atď. Celá lokalita už bola na vymretie, objavili ju však mladí vyznávajúci alternatívny (?) spôsob života bez nadmerných zásahov civilizácie. Celé to miesto má pre mňa takú správnu auru. Páči sa mi škola, ktorú na prvom stupni navštevuje 23 žiakov (učia sa všetci spolu), poštové schránky na jednom mieste v prístrešku, kde miestnym chodí pošta, ukecaná babka na lavičke pred obchodom, aj tehotná dievčina s dlhými dredmi, ktorá sa prechádza po ceste. Prezretými hruškami spadnutými zo stromu sa kŕmia miliardy včiel a ja si len tak posedávam na lavičke a prežieram sa nanukmi. Je to fajn.
Za Sliackou Poľanou však začína asi najhorší úsek trasy. Značka vedie po lesných cestách a chodníkoch, ktoré boli lesnými cestami a chodníkmi najskôr pred 20 rokmi, predieram sa burinou a krovím. Bez GPS by som tu bol úplne stratený a keď nakoniec celý doškriabaný vyleziem z lesa na lúku, rozhodnem sa, že ďalej už ani krok. Spacák si rozložím pod košatou čerešňou, zem je trochu hrboľatá, ale nakoniec predsa nájdem kúsok rovného miesta. Pred spaním ešte pozriem do mapy, páčia sa mi názvy okolitých samôt – Krátkovci, Pľžikovci, Pastorkovci...
5. deň
V Detve je to zase o asfalte. V Detve je to však aj o cukrárni a kaviarni Motýľ, o prese, punčovom reze a čokoládovom špici. Nákup zásob sa odkladá, je štátny sviatok. Vyšliapem na Poľanu (1458 m), najvyššieho vrchu básnikmi ospevovaného vulkanického pohoria rovnakého názvu a čaká ma najkrajšia časť cesty. Národná prírodná rezervácia Zadná Poľana je klenotom Rudnej magistrály. Páčia sa mi staré pralesy, kde na zlomených a spadnutých stromoch rastie mach a z machu rastú hríby. Lepší výhľad ako z vrchu Poľana je z miesta o kúsok ďalej, z Jánošíkovej skaly. Pomaly sa stmieva a ja mám pocit, že práve tu môžem stretnúť medveďa, ktorý sa živí tým, čo mu dá les a nie odpadkami z kontajnera.
Večer stretávam dve turistky, ktoré kráčajú po Rudnej magistrále z druhej strany, takmer od vrchu Stolica. Bivakujeme spolu, mimo rezervácie. Majú so sebou aj svojich dvoch psov. Kríženec bígla a labradora (?) Sammy (8 rokov) má len tri nohy, postrelil ho poľovník. Havinovi to ale nebráni, aby každý deň prešiel okolo 30 kilometrov. V minulosti navštívil už 15 krajín sveta a vždy sa teší na nový výlet. Keď psa, tak jedine z útulku.
6. deň
Na ženách turistkách – diaľkoplazkách ma asi najviac fascinuje tá ich nízka energetická náročnosť. Ráno vstanem, krájam päť hrubých plátov slaniny, tri krajce chleba a k tomu všetkému zhryziem obrovskú cibuľu. Žena turistická diaľkoplazová si rozbalí a zje – tyčinku. A je schopná podať rovnaký výkon ako ja.
Rozlúčim sa so slečnami, pohladkám psov a vydám sa ďalej po Poľane. Trochu ma zamrzí chata pod Hrbom, ktorá je turistickej verejnosti neprístupná. Aj tento deň ma však utvrdí v názore, že Poľana je jedno z najkrajších pohorí na Slovensku. Lúky na Zákľukách poskytujú prekrásne výhľady a zrekonštruovaný salaš pod Obrubovancom je snom každého turistu. V strede týždňa som tu sám. Karimatku si rozložím na drevenej prični vo vnútri a v ohnisku pred drevenicou založím oheň. Nepočujem jediný zvuk civilizácie, len les, pobehujúcu drobnú zver a ručiace jelene. Na Rudnej magistrále po dlhom čase vidím na nočnej oblohe aj Mliečnu cestu.
7. deň
Cez Veporské vrchy sa dostávam na Muránsku planinu. Hoci národný park tu bol vyhlásený už v roku 1997, viac sa o nej začalo hovoriť až tento rok, najmä v súvislosti s iniciatívou, aby 50 percent územia bolo bezzásahových. Hlasujem samozrejme za. Za päť eur je možné prespať u randžera v drevenici v sedle Burda. Počas letnej sezóny má otvorené denne. Objednám si čaj, randžer/chatár/informátor odstrihne časť zo sušiacich sa bylín nad pieckou a zaleje ich vriacou vodou. Nad sedlom sa týči Fabova hoľa (1439 m). Územie zreteľne poznačila víchrica, prírodnou rezerváciou je najmä kvôli výskytu tetrova hlucháňa. Toho vtáka, ktorému sme vyrúbali pralesy, za čo nás zažalovala Európska komisia. „Kedysi som počul aj šesť kohútov, teraz horko-ťažko dva,“ rozpráva mi randžer. Problémom je podľa neho aj degenerácia druhu. V minulosti kohúty bez problémov zaleteli až do Nízkych Tatier, teraz už nemajú lietať veľmi kde.
8. deň
Na Fabovu hoľu sa mi s ťažkým ruksakom kráčať nechce a tak si ráno obujem tenisky a kopec vybieham naľahko (no vybieham ako vybieham). Spolu s ďalšími dvoma turistami navštevujem aj zrúcaninu hradu Muráň. Príjemne ma prekvapuje svojou rozlohou, zachovalosťou a peknými výhľadmi. Na Muránskej planine odporúčam využiť viacero odbočiek k vyhliadkam a pokochať sa krajinou.
V noci teplota klesá len k dvom stupňom, na Veľkej lúke-Piesky k tomu navyše dosť fúka. Do noci sa hrejem pri ohni, na takto nízku teplotu som si nezobral výstroj.
9. deň
Je tu môj posledný deň Rudnej magistrály. Podľa značenia ma čaká ešte päť hodín a desať minút kráčania. Na vrch Stolica (1476 m), najvyšší bod Rudnej magistrály, prichádzam krátko popoludní. Stolické vrchy sú dosť poznačené ťažbou dreva, teší ma však výhľad na Nízke Tatry a najmä na pôsobivú Kráľovú hoľu (1946 m). Podľa plánu končím nakoniec v Telgárte. Presne tak ako som si to predstavoval, pri pizze a pive v krčme pod Kráľovou hoľou bilancujem Rudnú magistrálu a rozmýšľam, kam pôjdem na budúci rok.
Tento rok som prešiel dve diaľkové trasy, Cestu hrdinov SNP z Dukly na Devín a Rudnú magistrálu. Spolu viac ako 1000 km a k tomu musím pripočítať množstvo víkendových výletov s prespaním v prírode. Diaľkové turistické trasy vám ukážu miesta, ktoré by ste možno inak nenavštívili a umožnia vám stretnúť zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. Či už pritom kráčate z Dukly na Devín, zo Zlatých Moraviec do Telgártu alebo si naplánujete nejakú inú vlastnú trasu, je asi tak trochu jedno.
